Deň so svätým a Božím Slovom

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „pokrytý kvetmi“. Antim, biskup Nikomédie v Bitýnii, sa stal obeťou Diokleciánovho prenasledovania kresťanov, hneď na jeho začiatku. Popravili ho sťatím v roku 303. Spolu s ním vraj zomreli tisíce ďalších kresťanov. Euzébius z Cézarey o ňom píše, že si na Antima spomína pri pilieroch slávy svätých. Cisár Justinián ho ustanovil za patróna veľkolepého chrámu. Antim pravdepodobne napísal list adresovaný prenasledovanej cirkevnej obci.

V tom čase Ježiš prinútil svojich učeníkov, aby nastúpili na loď a išli napred na druhý breh k Betsaide, kým on rozpustí ľud. Keď ich rozpustil, odišiel na vrch modliť sa. A keď sa zvečerilo, loď bola uprostred mora a on sám na zemi. Videl ich, ako sa namáhajú pri veslovaní, lebo vietor dul proti nim. A nad ránom, kráčajúc po mori, blížil sa k nim a chcel ich obísť. Keď ho videli kráčať po mori, mysleli si, že je to mátoha, a vykríkli; všetci ho totiž videli a zľakli sa. Ale on sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!” Vstúpil k nim do lode a vietor utíchol. A boli celí ohromení, lebo nepochopili, ako to bolo s chlebmi; ich srdce bolo otupené. Keď sa preplavili k druhému brehu, došli do genezartského kraja a tam pristáli.  (Mk 6, 45-53)

Liturgický rok je rok slnečný, ustanovený Cirkvou, v priebehu ktorého spomína na Kristove tajomstvá a sprítomňuje ich, aby veriaci ľud z nich čerpal spásonosnú milosť. Liturgický rok nazývame aj cirkevným rokom. Dôvod rozdielneho názvu je v tom, že v niečom sa kalendár občiansky (svetský) zhoduje s cirkevným kalendárom, v niečom sa zas od neho odlišuje. Cirkevný rok v byzantskom obrade je zvláštny tým, že sa nezačína občianskym novým rokom v januári, ale jeho začiatok je 1. septembra. Začiatok cirkevného roku nazývame ináč aj začiatkom indiktu. Znamená to úplný cirkevný rok v trvaní od 1. septembra do 31. augusta. Indikt – je z latinského slova „indictio“ a doslovne znamená: ohlásenie, určiť cenu, odhadnúť. Tak sa nazýval výnos rímskych cisárov, ktorý nariaďoval každých päť rokov uskutočniť súpis a ohodnotenie pozemkov vo vlastníctve občanov. Prvé indikty sa objavili za cisára Diokleciána (284-305) od roku 297, ktoré nariaďovali súpis a ohodnotenie pozemkov za každých pätnásť rokov. Postupne slovo „indikt“ nadobudlo význam pre celý pätnásťročný cyklus, ale bol aj označením pre jeho prvý deň. V počiatkoch sa výraz „indikt“ užíval len pre finančný rok. Postupne sa však stal východiskovým bodom aj na označenie rôznych dátumov spoločenského života. Finančný rok sa nekryl s astronomickým rokom, ktorý od reformy Júliusa Cézara sa začínal (od roku 46 pred narodením Ježiša Krista) 1. januára. Prvým dňom indiktu bol najprv 23. september – deň narodenín cisára Augusta. Od čias cisára Konštantína Veľkého (306-337) začiatok indiktu bol preložený na 1. september každého bežného roku. Otcovia Nicejského snemu v roku 325 prijali deň 1. september na začiatok cirkevného roka a tak ostal východnej cirkvi až dodnes. Indikt, o ktorom hovoríme – lebo boli aj iné indikty – má ináč aj názov „byzantský“ alebo „konštantínopolský“, alebo je pomenovaný podľa mena cisára, ktorý začiatok určil na prvý september – „Indikt Konštantínov“. Bol záväzný s výnimkou Egypta v celej rímskej ríši. Cisár Justínián I. (527-565) nariadil, aby sa všetky úradné dokumenty uvádzali dátumom podľa indiktu. Za pápeža Pelagia II. (579-590) aj v Ríme prijali tento indikt na označenie všetkých úradných dokumentov a až v roku 1097 od neho odstúpili. Odkedy sa deň 1. september stal začiatkom cirkevného roka, dostal náboženskú náplň so svojou vlastnou bohoslužbou. V byzantskom obrade v prvý deň liturgického roku čítame zo sv. evanjelia tú časť, v ktorej sa spomína, že Ježiš Kristus prišiel do synagógy v Nazarete a prečítal slová proroka Izaiáša: „Duch Pánov je nado mnou, preto ma pomazal… hlásať milostivý rok Pánov“ (Lk 4, 18-19). Kedy sa stal začiatok indiktu cirkevný sviatkom, presne nevieme. Jeho pôvod však kladieme do 8. storočia. Na začiatku nového liturgického roka modlíme sa slovami tropara z 1. septembra: „Pán všetkého stvorenia, zo svojej moci si ustanovil obdobia i roky. Vo svojej dobrote žehnaj i tento rok. Udeľ pokoj našej vlasti i nášmu mestu (našej obci). Ochraňuj nás na príhovor Matky Božej.“

V tom čase Ježiš prišiel do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal. Poslal ma hlásať evanjelium chudobným, uzdravovať skrúšených srdcom, oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.” Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.” Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst. Lk 4, 16-22a

Svätý Júda Tadeáš bol apoštol Pánov. Vo svätom Písme sa spomína ako brat Pána Ježiša. Ale to sa nemôže brať doslovne. To znamená len toľko, že bol jeho príbuzný. So svätou Rodinou v Nazarete bol podľa ústneho podania v dvojakom príbuzenstve. Božia bola totiž jeho tetka a sv. Jozef, jej panenský manžel, jeho strýko. Po prijatí Ducha Svätého na Turíce naplnila ho veľká horlivosť za učenie Ježišovo a za spásu duší.Mnoho prenasledovania a utrpenia vystál, keď hlásal evenjelium v Judei, Samarii, Idumei a v Mezopotámii. Konečne zašiel spolu so sv. apoštolom Šimonom až do Perzie. Na svojich apoštolských cestách obrátili mnohých na pravú vieru a robili veľa zázrakov. Tým vzbudili proti sebe hnev zaslepených pohanov. Tadeáša kyjakom zabili a Šimona prepílili. Telo svätého Tadeáša dostalo sa neskôr do Ríma a podnes sa uctieva v chráme svätého Petra. Pápež Pavol III. r. 1549 povolil plno mocné odpustky všetkým, čo v deň jeho sviatku navštívia jeho hrob.

V tom čase, keď Ježiš vošiel do Petrovho domu, videl, že jeho testiná leží v horúčke. Dotkol sa jej ruky a horúčka ju opustila. Hneď vstala a obsluhovala ho. Keď sa zvečerilo, priniesli k nemu mnohých posadnutých zlými duchmi a on slovom vyháňal duchov a uzdravoval všetkých chorých, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „On vzal na seba naše slabosti a niesol naše choroby.” Keď Ježiš videl okolo seba veľké zástupy, rozkázal preplaviť sa na druhý breh. Tu k nemu pristúpil istý zákonník a povedal mu: „Učiteľ, pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.” Ježiš mu odvetil: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.” Iný, jeden z jeho učeníkov, mu povedal: „Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať si otca.” Ale Ježiš mu povedal: „Poď za mnou a nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych.” Potom nastúpil na loďku a jeho učeníci ho nasledovali. (Mt 8, 14-23)

V dobe za cisára Vespaziána bol predstaveným vo Fenícii senátor Hadrián. Ten nenávidel kresťanov. Dozvedel sa, že v Tripolise žije vojvoda Leontín, ktorý verí v Krista. Preto tam poslal svojho dôstojníka Hypatia s vojskom, aby Leontína zajal a držal vo väzení, pokiaľ on sám nepríde. Cestou Hypatius ťažko onemocnel. Na rady stotníka Teodula sa modlil k Leontínovmu Bohu, a bol zázračné uzdravený. A tak, keď prišiel do Tripolisu, namiesto toho, aby vojvodu zajal, dal sa Hypatius spoločne s Teodulom u Leontína pokrstiť. Hadrián prišiel do mesta a zistil, čo sa stalo. Rozhnevaný dal Hypatia s Teodulom sťať a Leontína umoriť na smrť.

V tom čase išiel Ježiš v sobotu cez obilné pole. Jeho učeníci boli hladní a začali trhať klasy a jesť. Keď to videli farizeji, povedali mu: „Pozri, tvoji učeníci robia, čo neslobodno robiť v sobotu.” On im povedal: „Nečítali ste, čo urobil Dávid, keď bol hladný on i jeho družina? Ako vošiel do Božieho domu a jedol predkladané chleby, ktoré nesmel jesť ani on, ani tí, čo boli s ním, ale iba kňazi? A v Zákone ste nečítali, že kňazi v sobotu porušujú v chráme sobotu, a predsa sú bez viny? No hovorím vám: Tu je niekto väčší než chrám. Keby ste vedeli, čo to znamená: ‚Milosrdenstvo chcem, a nie obetu,’ neboli by ste odsúdili nevinných. Syn človeka je pánom aj nad sobotou.” (Mt 12, 1-8)

Manuel, Sabel a Izmael sú traja bratia a svätci z Konštantínopolu, kde sa nachádzajú ich relikvie a odkiaľ pochádza ich kult. Podľa legendy boli vyslancami Perzie u cisára Juliána Odpadlíka a mali za cieľ dohodnúť s ním mier. Keď sa odmietli zúčastniť v Chalcedóne na pohanskom kulte cisára, zatkli ich, mučili a sťali. Zomreli v roku 362. O rozšírení úcty k nim aj na západe svedčí Rímske Martyrológium, ktoré ich spomína v dnešný deň.

Pán povedal svojim učeníkom: Môj Otec mi odovzdal všetko. A nik nepozná Syna, iba Otec, ani Otca nepozná nik, iba Syn a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť. Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vám dám odpočinúť. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.” (Mt 11, 27-30)

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „zasiahnuť značku“. Amatuntský biskup Mnemonios vysvätil svojho nástupcu Tychóna za diakona a ustanovil ho za správcu chrámu. Metropolita Epifanio Salamis ho vysvätil na biskupa. Jeho životopis, ktorého autorom je Ján Almužník, obsahuje mnohé legendárne prvky. Podľa neho so zápalom postupoval proti pohanskému kultu, najmä k bohyni Afrodite. Pre zhodnosť jeho mena s cyperským pohanským božstvom vinohradníctva, a na základe niektorých zázrakov, si niektorí mysleli, že sa nejedná o historickú postavu a že jeho veľký kresťanský kult je len pokračovaním pohanského kultu. Túto tézu vyvrátil belgický jezuita a cirkevný historik Hippolyte Delehaye (+1941). Ľudové prejavy úcty rozšíerené medzi ľudmi, ktorí sa živili výrobou vína, viedli k podobnostiam v čase, keď vedľa seba spolunažívali pohania a kresťania. Samostatný termín oslavy vinohradníctva dokazuje, že medzi naším svätcom a pohanskými rituálmi nie je žiadna spojitosť. Už od 7. storočia putovalo k Tychónovmu hrobu množstvo veriacich. 

V tom čase Ježiš začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajali: „Beda ti, Korozain! Beda ti, Betsaida! Lebo keby sa v Týre a Sidone boli stali zázraky, ktoré sa stali u vás, dávno by boli robili pokánie v kajúcom rúchu a popole. Preto vám hovorím: Týru a Sidonu bude v deň súdu ľahšie ako vám. A ty, Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do podsvetia zostúpiš! Lebo keby sa boli v Sodome diali zázraky, ktoré sa diali v tebe, bola by zostala po tento deň. Preto vám hovorím: Krajine Sodomčanov bude v deň súdu ľahšie ako tebe.” V tom čase Ježiš povedal: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo. (Mt 11, 20-26)

Bol pastierom a »narezávačom poľných fíg«. Okolo r. 760 ho Boh poslal do Bét-Elu, centra izraelskej modloslužby, aby tam pôsobil ako prorok. Amos rozpráva o svojom povolaní za proroka veľmi názorne a živo, ale pritom zdôrazňuje, že nie je »profesionálnym prorokom« (doslovne „prorockým synom [žiakom]“). Pre jeho proroctvo proti Izraelskému kráľovstvu a kráľovskému domu ho kňaz Amasiáš čoskoro vyhnal z Bét-Elu. Amos sa vrátil do Júdskeho kráľovstva, kde pôsobil asi do r. 746 pred Kr. O jeho ďalšom živote ani o jeho smrti sa nezachovali nijaké správy. Účinkovanie proroka Amos pôsobil za čias júdskeho kráľa Uziáša [Oziáša] (781-740 pred Kr.) a izraelského kráľa Jarobeáma [Jeroboama] II. (783-743), teda v čase, keď bolo Izraelské kráľovstvo v najväčšom politickom a hospodárskom rozkvete, ale aj vo veľkom náboženskom a mravnom úpadku. Svojimi obžalobnými prorockými rečami sa Amos obracal predovšetkým proti krivdám páchaným v krajine, najmä v administratíve, súdnictve a hospodárstve. Keďže vedúce kruhy zneužívali ľudí nízkeho pôvodu a neistého sociálneho postavenia na svoje ziskuchtivé, mocenské a pôžitkárske ciele a tým hrešili proti »Božiemu právu«, prorok musel ohlasovať výrok smrti nad Izraelským kráľovstvom. Hrozil boháčom, ktorí žili ako feudáli , zveľaďovali svoj majetok podvodom a pritom „šliapali po chudákoch a nivočili bedárov“. Zdôrazňoval, že takéto zločiny nemožno odčiniť ani najslávnostnejšími kultovými úkonmi. Kým boháči neprestanú vykorisťovať chudobných a šliapať ľudské práva a kým sa Izrael nerozhodne znova nastoliť právo a spravodlivosť, Jahve bude k nemu neúprosný, keď nadíde deň súdu nad Izraelom a nad každým, kto hreší proti Jahveho výzve na obrátenie. 

Pán povedal: Komuže prirovnám toto pokolenie? Podobá sa deťom, čo vysedávajú na námestí a pokrikujú na svojich druhov: ‚Pískali sme vám, a netancovali ste; nariekali sme, a neplakali ste.’ Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: ‚Je posadnutý zlým duchom.’ Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: ‚Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!’ No múdrosť ospravedlňujú jej skutky.” Potom začal robiť výčitky mestám, v ktorých urobil najviac zázrakov, pretože sa nekajali. (Mt 11, 16-20)

Svätá mučenica Akvilína: 3. storočie Narodila sa ako dieťa kresťanských rodičov v Bibluse vo Fenícii. Uväznená bola počas Diokleciánovho prenasledovania a hoci mala len 12 rokov, mučili ju a nakoniec ju na príkaz starostu Volusiana sťali, keďže sa odmietla zriecť svojej viery.

Pán povedal: Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude celé tvoje telo vo tme. A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?! Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone. Preto vám hovorím: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť alebo čo budete piť, ani o svoje telo, čím sa zaodejete. Či život nie je viac ako jedlo a telo viac ako odev? Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí. Nie ste vy oveľa viac ako ony? A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu? A čo sa tak staráte o svoj odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú bylinu, ktorá dnes je tu, a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr vás, vy maloverní?! Nebuďte teda ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?’ alebo: ,Čo budeme piť?’ alebo: ,Čo si oblečieme?’! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá.  (Mt 6, 22-33)

Sviatok Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky je posledným pohyblivým sviatkom, ktorý závisí od sviatku Paschy. Pôvodne sa táto spomienka slávila v druhý piatok po Päťdesiatnici. Keďže sa na tento piatok presunul sviatok Božského srdca Ježišovho, sviatok Bohorodičky bol preložený na sobotu. Teda vždy v sobotu po sviatku Božského srdca Ježišovho je sviatok Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky. V tejto spomienke je vyjadrená myšlienka uctiť si bolesti a veľké muky, ktoré Presvätá Bohorodička pretrpela pod krížom, na ktorom zomrel jej syn a náš Spasiteľ Ježiš Kristus. V latinskom obrade sa slávi pamiatka Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, 15. septembra.

V tom čase stála pri Ježišovom kríži jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna. Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal svojej matke: „Žena, hľa, tvoj syn!” Potom povedal učeníkovi: „Hľa, tvoja matka!” A od tej hodiny si ju učeník vzal k sebe. Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Žíznim.” Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané.” Naklonil hlavu a odovzdal ducha. Keďže bol Prípravný deň, Židia požiadali Piláta, aby ukrižovaným polámali nohy a sňali ich, aby nezostali telá na kríži cez sobotu, lebo v tú sobotu bol veľký sviatok. Prišli teda vojaci a polámali kosti prvému aj druhému, čo boli s ním ukrižovaní. No keď prišli k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda. A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo: „Kosť mu nebude zlomená.” A na inom mieste Písmo hovorí: „Uvidia, koho prebodli.” (Jn 19, 25-27)

Úcta Božského srdca v svojej dnešnej podobe býva považovaná predovšetkým za typický prejav istého druhu západnej duchovnosti, vychádzajúcej z duchovného hnutia, na začiatku ktorého stála v 17. storočí francúzska mystička sv. Mária Margita Alacoque. Dnes je úcta k Božskému Srdcu trvalou súčasťou liturgickej praxe a ľudovej zbožnosti aj v mnohých východných cirkvách, medzi nimi aj našej Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Čo sa týka byzantsko-slovanského obradu, história je nasledovná. V Ríme už v roku 1892 bol schválený text akatistu, teda hymnickej pobožnosti, typickej pre byzantský obrad, venovaný úcte Božského Srdca. V roku 1903 boli schválené aj ostatné liturgické časti. Ordinariát susednej Ľvovskej metropolie schválil pobožnosť k Božskému Srdcu v roku 1903 a 1911. Ordinariát Peremyšľskej eparchie aproboval roku 1922 moleben k úcte Božského Srdca. Podobne tomu bolo aj u neslovanských východných katolíkov. Už od roku 1893 existuje akatist K Božskému Srdcu v gréčtine, ktorý bol neskôr preložený aj do arabčiny. Rumunská verzia vznikla roku 1933 a bola schválená gréckokatolíckym ordinariátom v Oradei. Takisto v Rumunsku bol roku 1931 vydaný eucharistický moleben v značne latinizovanej forme. istórii úcty Božského Srdca patrí aj skutočnosť, že pápež Pius XI. 22. februára 1936 schválil nasledovný úmysel apoštolátu modlitby: „Aby sa úcta k Božskému Srdcu rozšírila aj v rozsiahlych oblastiach Ruska.“ Na druhej strane aj horliví vyznávači úcty Božského Srdca z radu východných katolíkov zoči-voči už zavedenému zvyku si kládli otázku, či tento zvyk treba pokladať za výsledok latinizácie, protirečiaci pravej tradícii východnej cirkvi, alebo je treba tento kult všemožne podporovať. Aj medzi skutočnými znalcami sa totiž na túto tému vyskytujú často veľmi protichodné mienky. Postoje nezjednotených kresťanov, zvlášť pravoslávnych, sú tiež nejednotné. Niektorí grécki autori vidia v úcte Božského Srdca nebezpečenstvo klaňania sa ľudskej prirodzenosti Krista, oddeľujúc ju od Božskej a vystavujúc sa tak bludu nestorianizmu. Iní zasa, ako napríklad na začiatku tohto storočia ruský teológ Lebedev, dochádzajú k uzáveru, že celá problematika sa nedotýka vieroučnej oblasti, ale je zakotvená v rozdielnej mentalite medzi Východom a Západom. Aj u nás dobre známy jezuita, páter Tomáš Špidlík, špičkový odborník na tému východnej duchovnosti, venoval tejto otázke rozsiahlu štúdiu s názvom „Srdce, symbol jednoty“. Približuje v nej biblický pojem a použitie slova srdce. V Svätom písme sa pri použití slova srdce totiž myslí fyzický orgán asi desaťkrát, zatiaľ čo viac ako tisíckrát sa pod slovom srdce má na mysli nástroj a miesto rozličných psychologických funkcii a pochodov. Gréčtina sprvoti používala na označenie tejto ľudskej schopnosti označenie nús, teda myseľ, rozum, ale už od 5. storočia badáme návrat k biblickejšiemu pojmu kardia, srdce. V ruskej duchovnosti, ktorá sa prejavila aj prekladom klasickej zbierky východnej spirituality, Filokalie, sa termíny rozum a srdce používajú takmer ako totožné a vzájomne vymeniteľné, aj keď v bežnej hovorovej reči sa pod slovom „rozum, um“ má viac na mysli schopnosť uvažovať a posudzovať, zatiaľ čo „srdce“ je pre človeka tým, čo mu bezprostredne umožňuje poznávať a preciťovať životné hodnoty. o sa týka kultu Božského Srdca, ak sa samotní východní kresťania cítia priťahovaní touto formou zbožnosti, záleží na nich, aby uvážili vhodnosť jej šírenia. Treba mať na pamäti, že nie je možné považovať za všeobecne platný prototyp akýkoľvek latinský výrazový prostriedok. 

Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „uctievajúci Boha“. Timotej bol biskupom v historickom meste Prusa v Bitýnii, v súčasnosti turecké mesto Bursa. Za vlády Juliána Odpadlíka trpel ako mučeník. Radí sa do skupiny svätcov, ktorí pracovali na obrátení pohanov. Pruský biskup Timotej zomrel okolo roku 362.

Pán povedal svojim učeníkom: Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utečte do druhého. Veru, hovorím vám: Nebudete hotoví s izraelskými mestami, kým nepríde Syn človeka. Žiak nie je nad učiteľa ani sluha nad svojho pána. Stačí, keď je žiak ako jeho učiteľ a sluha ako jeho pán. Keď pána domu nazvali Belzebulom, o čo skôr jeho domácich?! Nebojte sa ich teda. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech. Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu, i telo zahubiť v pekle. Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov. (Mt 10, 23-31)

Nevieme, kedy sa narodil sv. Cyril. Predpokladá sa, že to bolo okolo roku 370. Z jeho diela sa dá usúdiť, že získal veľké vzdelanie. Za životné povolanie si zvolil duchovný stav. Najprv bol mníchom. V roku 403 - už ako kňaz - doprevádzal svojho strýka, alexandrijského patriarchu Teofila, na známu synodu "Pri dube", ktorá neprávom poslala sv. Jána Zlatoústeho (13.11.) do vyhnanstva. V roku 412 nastúpil Cyril po svojom strýkovi na alexandrijský patriarchálny stolec. Zároveň dostal väčšiu moc ako mal predtým Teofil. Alexandrijský biskup okrem moci nad kňazstvom dostal totiž i svetskú moc. Cyril sa z mladou rozhodnosťou snažil vyriešiť všetký problémy, ale mnoho krát zachádzal priďaleko. Ihneď po nastúpení do funkcie zavrel noviciánske chrámy v Alexandrii. Novicánov vyhnal z mesta. Alexandrijskí obyvatelia mali zvláštnu záľubu v sporoch. Keď sa im naskytla nejaká príležitosť, dopúšťali sa takmer neuveretiľných činov. Ľud sa neukľudnil, pokiaľ netiekla krv. Cyril chcel v týchto udalostiach jednať vždy čo najlepšie, ale nie vždy sa mu to podarilo. Mnoho kázal. Slovom sa snažil nastoliť v Alexandrii pokoj. Bol tiež neúprosným bojovníkom proti každej heréze. V roku 429 začal carihradský patriarcha Nestor hlásať, že Pánna Mária neporodila Boha, ale len človeka. Preto nie je Bohorodičkou, ale len Kristorodičkou. Boh Slovo sa podľa neho spojil s človekom Ježišom od samého momentu počatia len milosťou. A prebýval v nej tak ako v chráme. Cyril spoznal blud. Preto napísal Nestorovi, biskupom a mníchom veľa listov, v ktorých túto náuku rozhodne odmietol. Keď ju Nestor začal ohlasovať na cisárskom dvore, napísal Cyril apologetické listy priamo cisárovi Teodózovi II. Okrem toho sa obrátil na pápeža Celestína, aby v tomto vážnom spore rozhodol. Celestín zvolal roku 430 do Ríma synodu, ktorá uznala Cyrilovu pravovernosť. Nestora vyzvala, aby svoje bludy odvolal. Synoda poverila Cyrila, aby sa postaral o uplatnenie jej rozhodnutia. Ten preto na alexandrijskej synode zostavil dvanásť anatém. Žiadal, aby Nestor ich odprisahal. Ten, pretože cítil podporu sýrskych teológov, sa proti anatémam ostro postavil. Na konečné rozhodnutie zvolal cisár Teodóz II. roku 431 koncil do Efezu. Nestor sa so 16 biskupmi dostavil do mesta. Prišiel tiež Cyril s 50 biskupmi, ale antiochijský patriarcha Ján sa vo stanovenom čase nedostavil. Taktiež pápežskí legáti sa pre zlé počasie na mori opozdili. Cyril sa rozhodol nečakať na oneskorencov. Predpokladal o nich totiž, že sa nedostavia, preto koncil otvoril. Nestor videl, že jeho protivníci majú prevahu, preto odišiel z koncilu. Prehlásil, že sa naň nevráti, kým nepríde antiochijský patriarcha Ján. Na koncile odsúdili Nestorovo učenie ako bludné. Nestor bol zosadený a vyobcovaný z Cirkvi. Situácia sa vyostrila, keď sa do Efezu dostavil patriarcha Ján. Ten sa nepripojil ku Cyrilom vedenému koncilu, ale zvolal vlstný koncil, na ktorom Cyrila odsúdili a zosadili. Na ich podnet bol Cyril poslaný do väzenia. Keď potom dorazili pápežskí legáti, pripojili sa k Cyrilovmu koncilu. Vyslovili exkomunikáciu nad Jánom a jeho privržencami. Cisár váhal, ku ktorej strane sa má pripojiť. Nakoniec sa rozhodol proti Nestorovi, ktorého dal zosadiť z carihradského biskupského stolca. Uväzneného Cyrila dal prepustiť. Napätie medzi Alexandriou a Antiochiou trvalo 2 roky. Nakoniec obidve strany ustúpili zo svojich stanovísk, roku 433 dosiahli zmierenie. Sv. Cyril dlhú dobu upodozrieval sv. Jána Zlatoústeho (13.11) z origenizmu. Preto jeho meno odmietal zapísať do diptychov (t.j. cirkevných spomienkových zoznamov). Keď spoznal svoj omyl, čo bolo až po Jánovej smrti (+417), veľmi toho ľutoval. Od tejto chvíle si sv. Jána Zlatoústeho veľmi vážil. Posledné roky svojho života sa Cyril venoval pastoračnej práci a písaniu teologických diel. Usiloval sa predovšetkým o vysvetľovanie svojich teologických pojmov, aby predišiel nedorozumeniam. Zomrel roku 444.

Meno Teodor má grécky pôvod a znamená „Boží dar“. Najstarším svedectvom o mučeníctve a kulte dnešného svätca je oslavná reč Gregora Nysského z konca štvrtého storočia. Už sám Gregor vedel o Teodorovi málo. Vo svojom spise neuvádza miesto jeho narodenia. Opisuje ho len ako krajinu vychádzajúceho slnka, teda vo vtedajšom ponímaní Malú Áziu. Krátko po zverbovaní k vojakom sa Teodor dostal do helenopontskej oblasti, kde sa jeho jednotka chystala prezimovať. Bolo to v čase prenasledovania kresťanov za cisára Maximiána Daia (305-313). Teodor po prvom vypočúvaní vypálil pohanský chrám matky božstiev v meste Amaseia. Napriek tomuto skutku mu vraj sudca ponúkol službu pohanského veľkňaza v tomto chráme. Potom ho mučili a nakoniec upálili. Autorom ďalšieho diela, zbierky Teodorových zázrakov, ktoré vzniklo približne o sto rokov neskôr, je kňaz Chrysippos z Jeruzalema. Neskoršie byzantské texty sú bohatšie na legendárne prvky. Hoci Teodor podstúpil mučenícku smrť v hlavnom meste provincie Helenopont v Amasee, stala sa hlavným miestom jeho kultu juhozápadne vzdialená Euchaita. Odtiaľ sa jeho kult v 5. storočí rozšíril do celého starokresťanského sveta. V roku 1210 relikviu hlavy svätého Teodora Tyróna preniesli z Konštantínopolu do talianskeho mesta Gaeta.

Pán povedal svojim učeníkom: Neberte si do opaskov ani zlato, ani striebro, ani peniaze; ani kapsu na cestu si neberte, ani dvoje šiat, ani obuv, ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm. Keď prídete do niektorého mesta alebo dediny, vypytujte sa, kto je vás tam hoden. Tam potom ostaňte, kým nepôjdete ďalej. Keď vojdete do domu, pozdravte ho slovami: ‚Pokoj tomuto domu!’ Ak ten dom bude toho hoden, nech naň zostúpi váš pokoj; ale ak toho hoden nebude, nech sa váš pokoj vráti k vám. A keby vás niekto neprijal, ani vaše slová nevypočul, z takého domu alebo aj mesta odíďte a straste si prach z nôh. Veru, hovorím vám: Krajine Sodomčanov a Gomorčanov bude v deň súdu ľahšie ako takému mestu. (Mt 10, 9-15)

7. júna nám Gréckokatolícka cirkev pripomína svätého hieromučeníka Teodota Ankyrského. Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „daný Bohom“. Obdobie života svätého Teodota spadá do času prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána. Hoci bol hostinským, stal sa z neho mučeník. Životopisná legenda píše, že bol ženatý a už od mladosti čestný a bohabojný človek. Vraj aj mnoho neveriacich, Židov a pohanov v jeho hostinci našlo cestu k Bohu. Pod zásterou hostinského sa ukrýval vlastne biskup, ktorý ako píše legenda, sa venoval sa chudobným a chorým. Keď sa stal Teoteknus prefektom v Ankyre, počínal si voči kresťanom obzvlášť kruto. Teodot na rozdiel od kresťanov, ktorí utiekli do hôr, ostal v meste a pomáhal kresťanom v núdzi a tajne pochovával zavraždených a popravených. Keď pochoval 7 starších pannien, ktoré utopili v rybníku, začal prefekt pátrať, kto ich pochoval. Teodota po mučení prezradil Polychronius. Vraj sa Teodot vydal mučiteľom sám, aby zachránil tých, ktorí mu pomáhali. Po krutom mučení ho sťali. Teodot Ankyrský zomrel okolo roku 303. Na ikonách sa zvykne zobrazovať s fakľou a mečom, nástrojmi jeho umučenia.

V tom čase, keď Ježiš videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.” Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu. A toto sú mená dvanástich apoštolov: prvý Šimon, zvaný Peter, a jeho brat Andrej, Jakub Zebedejov a jeho brat Ján, Filip a Bartolomej, Tomáš a mýtnik Matúš, Jakub Alfejov a Lebbaios, zvaný Tadeáš, Šimon Kananejský a Judáš Iškariotský, ktorý ho aj zradil. Týchto dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela! Choďte a hlásajte: ‚Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.’ Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte. (Mt 9,36 - 10,8)

V tom čase, keď Ježiš kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Andreja, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. I povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.” Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Ako šiel odtiaľ ďalej, videl iných dvoch bratov, Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána, ako na lodi so svojím otcom Zebedejom opravujú siete; aj ich povolal. Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním. A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom. (Mt 4, 18-23)

Pán povedal: Nesúďte, aby ste neboli súdení. Lebo ako budete súdiť vy, tak budú súdiť aj vás, a akou mierou budete merať vy, takou sa nameria aj vám. Prečo vidíš smietku v oku svojho brata, a vo vlastnom oku brvno nezbadáš? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: ,Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka’ – a ty máš v oku brvno?! Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata. Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás. Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám! Lebo každý, kto prosí, dostane, a kto hľadá, nájde, a kto klope, tomu otvoria. (Mt 7, 1-8)

Konštantínopolský patriarcha Métrofanés je svätcom, ktorého si dnes pripomína Gréckokatolícka cirkev. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „matka objavuje“. Métrofanés sa narodil ako syn novoobrátených pohanov. Zrejme sa stal prvým biskupom v Konštantínopole za čias Konštantína Veľkého. Podľa Euzébia z Cézarey bol Métrofanés členom mestského výboru kráľovského mesta. Iné historické pramene spomínajú, že Métrofanés bol v čase Nicejského koncilu (325) ešte nažive, avšak pre jeho starobu ho zastupoval jeho neskorší nástupca presbyter Alexander. Ako veľmi starý po desaťročnom spravovaní cirkevných záležitostí zomrel pravdepodobne po roku 325. Podľa iného výkladu prameňov zomrel o dekádu skôr v rokoch 306 až 314.

V tom čase prišli k Ježišovi Jánovi učeníci a hovorili: „Prečo sa my a farizeji často postíme, a tvoji učeníci sa nepostia?” Ježiš im povedal: „Vari môžu svadobní hostia smútiť, kým je ženích s nimi? No prídu dni, keď im ženícha vezmú; potom sa budú postiť. Nik predsa neprišíva na starý odev záplatu z novej látky, lebo záplata sa z odevu vytrhne a diera bude ešte väčšia. Ani nové víno nevlievajú do starých mechov, lebo mechy sa roztrhnú a aj víno vytečie, aj mechy sa zničia. Ale nové víno vlievajú do nových mechov, a tak sa obidvoje zachová.” (Mt 9, 14-17)

Vo štvrtok po Nedeli Všetkých svätých slávime Sviatok Slávnostná poklona prečistým tajomstvám tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista, nazývaný tiež Sviatok Najsvätejšej Eucharistie (v lat. tradícii známy ako Božie telo). V našom liturgickom kalendári patrí medzi tzv. veľké sviatky, v Západnej cirkvi je prikázaným sviatkom. Tento sviatok je oslavou daru Eucharistie a úcty k Spasiteľovi prítomnému pod spôsobom chleba a vína vo svätých tajomstvách (tajnach). V našom obrade sa slávi vo štvrtok po Nedeli Všetkých svätých (v rovnaký deň ako v latinskom obrade: tam vo štvrtok po nedeli sviatku Najsvätejšej Trojice) alebo v nasledujúcu nedeľu. S týmto sviatkom je odpradávna spojená tradícia procesií ulicami dedín a miest, ktoré sa zastavujú pri štyroch oltároch. Prvoprijímajúce deti na znak úcty a lásky k Bohu rozsypávajú na cestu lupienky kvetov a veriaci zhromaždení v procesii spievajú náboženské piesne. Latinská cirkev zaviedla tento sviatok v 13. stor. Viera v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii bola v 11. a 12. storočí napádaná rozličnými herézami. Všeobecný Štvrtý lateránsky koncil v roku 1215 však opätovne potvrdil a vyhlásil, že Kristus je skutočne prítomný v chlebe a víne, ktoré sa premieňa na jeho telo a krv pri slávení božskej liturgie. Hlavnou predstaviteľkou hnutia za zavedenie sviatku Božieho tela bola svätá Juliana z Liége (1192 – 1258), sestra a neskôr opátka kláštora Mt.Cornillon. Získala pre svoje snahy mnohých kňazov i biskupa Roberta de Thourote, ktorý v roku 1246 dal súhlas na slávenie tohto sviatku v diecéze Liége. Jedným z arcidiakonov v katedrále v Liége bol aj Jacques Panteleon, ktorý sa v roku 1261 stal pápežom Urbanom IV. Ten encyklikou v roku 1264 rozšíril slávenie tohto sviatku na celú Cirkev. Slávenie sviatku v Západnej latinskej cirkvi malo vplyv aj na Východné katolícke cirkvi. Sviatok Božieho tela postupom času prebrali aj mnohé východné katolícke cirkvi: sýrska, chaldejská, maronitská, arménska, koptská, melchitská a italo-grécka. Rozhodnutím Zamojskej synody (1720) sa tento sviatok stal záväzným aj v Gréckokatolíckej cirkvi na našom území. Ľvovská synoda r. 1891 odvolávajúc sa na bulu pápeža Urbana IV., na rozhodnutie Tridentského koncilu a na prax takmer všetkých východných katolíckych cirkví, schválila sviatok Božieho tela, ba dokonca ho povýšila na úroveň Pánovho sviatku s osemdňovým poprazdenstvom (posviatkom); zároveň nariadila, aby sa každoročne slávil vo štvrtok po Nedeli Všetkých svätých (nakoľko ide o pracovný deň, dovolila tiež presunúť ho na nasledujúcu nedeľu). Na tento sviatok sa má po zaambonnej modlitbe konať procesia s Najsvätejšou Eucharistiou k štyrom oltárom, prípadne trikrát okolo chrámu s udelením požehnania svätými tajomstva (tajnami). Typikon o. Doľnyckého podáva presný predpis ako má prebiehať procesia so sv. tajomstva (tajnami) a čítaním evanjelií. Svätá Stolica pri reforme našich bohoslužobných kníh v r. 1940, berúc do úvahy rozhodnutia Zamojskej a Ľvovskej synody ako aj tradíciu našej cirkvi, nevylúčila z nášho cirkevného kalendára sviatok Najsvätejšej Eucharistie, ale ponechala ho pod názvom „Slávnostná poklona prečistým tajomstvám tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista“. 

Pán povedal Židom, ktorí k nemu prišli: Ja som chlieb života. Vaši otcovia jedli na púšti mannu a pomreli. Toto je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby nezomrel nik, kto bude z neho jesť. Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.” Židia sa hádali medzi sebou a hovorili: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?!” Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.(Jn 6, 48-54)

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Svätý Nikefor sa narodil v roku 750 alebo 758 v Konštantínopole. Jeho rodičia sa volali Teodor a Eudokia. Ako potomok vznešeného rodu, podobne ako jeho otec, pracoval 12 rokov v (od roku 775) vo funkcii osobného tajomníka cisára. Hlavným sekretárom bol vtedy neskorší patriarcha Tarasios. V tomto postavení sa Nikefor zúčastnil v roku 787 na koncile v Nicei. Následne odišiel do tráckeho Bosporu a sa stal z neho pustovník. Od roku 802 spravoval v Konštantínopole veľkú nemocnicu. V roku 806 ho cisár ešte ako laika, proti vôli vedúcich cirkevných kruhov a Teodora Studitu, ustanovil za nástupcu Tarasia na patriarchálnom stolci. Nikefor bol spočiatku málo samostatný, avšak počas obrazoboreckých sporov sa rozhodne so svojím niekdajším protivníkom Teodorom Studitom postavil proti cisárovi Levovi V. V roku 815 ho preto cisár zosadil a poslal do vyhnanstva neďaleko Chalcedónu. V exile obzvlášť literárne tvoril a obhajoval úctu k ikonám. Nikefor Vyznávač zomrel 5. apríla 828. O 19 rokov neskôr preniesli jeho pozostatky do chrámu svätých apoštolov v Konštantínopole. V tom istom čase ho vyhlásili za svätého.

Pán povedal: Nie každý, kto mi hovorí: ,Pane, Pane,’ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Mnohí mi v onen deň povedia: ,Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene? Nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov a neurobili sme v tvojom mene veľa zázrakov?’ Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal; odíďte odo mňa vy, čo páchate neprávosť! (Mt 7, 21-23)

Justín sa narodil okolo roka 105 vo Flavia Neapolis, teda v meste postavenom neďaleko niekdajšieho Sichemu, hlavného mesta Samaritánov (dnešný Nablus v Izraeli). Jeho rodičia, podobne ako prevažná väčšina ostatných obyvateľov Flavia Neapolis, boli pohania gréckeho pôvodu. Justín sa vyznačoval bystrým rozumom, láskou k vede a horlivou túžbou po poznaní pravdy. Vďaka vynikajúcim školám, usilovnosti a talentu sa stal jedným z najpoprednejších filozofov. Takmer dokonale sa vyznal vo všetkých významných filozofických smeroch svojej doby, predovšetkým v náukách stoikov, peripatetikov, pytagorejcov a platonikov. Dospel však k záveru, že ani jedna z nich nedáva človekovi spoznať pravdu, preto sa jeho srdce nenapĺňalo pokojom a usilovne hľadal ďalej. Keď sa raz prechádzal pri pobreží ďaleko za mestom a rozmýšľal, ako nájsť cestu k poznaniu pravdy, stretol tajomného starca a vstúpil s ním do rozhovoru. Po dlhej diskusii mu starec predstavil kresťanské učenie a poradil mu hľadať pravdu v knihách svätých prorokov, nie v ľudských dielach. „Ale predovšetkým," povedal starec, „horlivo sa modli k Bohu, aby ti otvoril dvere k Svetlu. Nikto nemôže pochopiť pravdu, ak mu nedá chápavosť sám Boh, ktorý ju odhaľuje každému, kto ho hľadá s modlitbou a láskou." V tridsiatom roku svojho života prijal Justín svätý krst a odvtedy všetky svoje schopnosti a bohaté vedomosti zasvätil ohlasovaniu Kristovho evanjelia. Bol totiž presvedčený, že „kto môže ohlasovať Pravdu, a neohlasuje, bude Bohom odsúdený." Samozrejme, Justín sa sústredil najmä na vzdelancov. Presťahoval sa do Ríma a tam otvoril školu, v ktorej vyučoval „jedinú spoľahlivú a upotrebiteľnú filozofiu" - kresťanstvo. K viere vo vteleného Božieho Syna priviedol mnohých pohanov a nemálo prispel aj k boju proti bludným formám kresťanstva. Samozrejme, získal si aj mnohých nepriateľov, napríklad Krescenta, ktorého pri verejných diskusiách zakaždým usvedčil zo zastávania chybných názorov a zahanbil. Ako totiž sám píše: „Tak som zvyknutý, že pri svojich diskusiách hovorím vždy pravdu bez strachu a ohľadov, hoci by ma mali rozsekať v tej istej chvíli na malé kúsky." V roku 161, keď na cisársky trón zasadol Markus Aurélius (161 - 180), napísal Justín ďalšiu Apológiu, ktorú adresoval rímskemu senátu. Okrem iného v nej uvádza: „Očakávam, že aj ja budem prenasledovaný a ukrižovaný niektorými z tých, ktorých som menoval, alebo Krescentom - priateľom hluku a vystatovania." A naozaj, keď sa Justín vrátil do Ríma, Krescent - cisárov radca - predostrel proti nemu mnoho falošných obvinení pred rímskym súdom, takže ho uväznili, podrobili ťažkým mukám a okolo roka 166 sťali. Justínove sväté pozostatky odpočívajú v Ríme. Spolu s Justínom zomreli rovnakou mučeníckou smrťou aj ďalší ôsmi kresťania, pretože odmietli priniesť obetu pohanským bohom. Dodnes sa zachovali úradné spisy o ich vypočúvaní a smrti. Okrem spomínaných diel napísal Justín počas svojho života mnoho ďalších, napríklad Úvahy o duši, Žalmista, Usvedčenie všetkých heréz, Proti Markionovi, Rozprava proti Grékom. Žiaľ, uvedené spisy sa nám nezachovali. Dobre však poznáme Justínovo dielo O vzkriesení, pretože často ho cituje vo svojich knihách náš prepodobný otec Ján Damaský (liturgická pamiatka 4. decembra). Prosme milosrdného Boha, aby daroval svätej Cirkvi čo najviac takých vzdelaných mužov a žien, akými boli svätý mučeník Justín Filozof a jeho spoločníci.

"Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie a zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie." (Mt 7, 15-21)

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „pevný“. Dnešný svätec je autorom alebo redaktorom kajúcneho apokalyptického spisu „Hermasov pastier“, ktorý vznikol v polovici 2. storočia v Ríme. Hermas bol bratom pápeža Pia I. Podľa vlastných biografických údajov bol spočiatku otrokom, potom oslobodeným a stal sa z neho otec rodiny s nepodarenými deťmi. Hermas je v literárne vymyslenom príbehu poučený cirkvou, ktorá sa zjavila v podobe matróny, a neskôr aj anjelom v podobe pastiera, povzbudený k pokániu. Dostáva poučenie a je poverený úlohami pre Cirkev. Väčšina vedcov v súčasnosti zastáva názor, že autobiografické poznámky majú alegorický charakter. Na základe podobnosti jeho spisov s náukami v kumránskych zvitkoch sa predpokladá, že Hermas pochádzal pravdepodobne z východu a bol židokresťanom. Origenes identifikuje autora spisu Pastier s Hermasom, spomenutom v liste Rimanom. Klement Alexandrijský, Irenej a Tertulián priraďujú Hermasovo dielo, objavené v Kumráne, ku kánonickým spisom. Historicko-teologický význam diela spočíva v jeho názore na vývoj askézy v rámci žido-kresťanstva. Najväčší význam má spis pre sviatosť pokánia. Hermas jasne svedčí, že pokánie je liekom na hriechy. V diele také pokánie nevystupuje ako neslýchaná novinka, ale vyplýva zo starého poriadku. Nové je označenie opakovanej, jedinej a poslednej možnosti pred blížiacim sa príchodom Krista na odpustenie všetkých hriechov. Kto padne znova, „len s ťažkosťou získa život“, stojí v spise. Podmienkou na odpustenie je zmena zmýšľania a príslušnosť k Cirkvi. Zadosťučinenie sa uskutoční cez prebývanie Svätého Ducha v duši.

Pán povedal: Nebuďte ustarostení a nehovorte: ,Čo budeme jesť?’ alebo: ,Čo budeme piť?’ alebo: ,Čo si oblečieme?’! Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá. Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia. Alebo je medzi vami človek, čo by podal synovi kameň, keď ho prosí o chlieb? Alebo keby pýtal rybu, čo by mu dal hada? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je na nebesiach, dobré veci tým, čo ho prosia. (Mt 6, 31-34)

V tento deň, nedeľu po Päťdesiatnici, ktorá je všade po celej zemi... oslavujeme sviatok všetkých svätých, ktorý po Zostúpení Svätého Ducha nariadili konať božskí Otcovia, akoby ukazujúc nejaký obraz, že príchod Svätého Ducha síce apoštolov učinil, posvätil a umúdril pre naše pomiešanie, na naplnenie kedysi odpadnutého anjelského radu, ktorý znova ustanovil a priviedol ku Kristovi. Niektorých cez mučenie a krv, iných cez dobrý život a pobyt (tu na zemi), ktorí znova nadobudli prvotnú bytnosť. Keď zostúpil Svätý Duch v podobe ohňa, vystúpil k horným častiam zeme, zjednotil ich s dolnými, prijal našu prirodzenosť, zbožštil ju Božím slovom, vystúpil s ňou na nebesia a zasadol po pravici Boha. Aj teraz vedie všetkých, ktorí chcú, ako prísľub Boha Slova, ktorý ukazuje dielo zmierenia a istý zámerný koniec, ktorý k nám telesne prišiel a mohli sme ho vidieť, aby dávne odvrhnutie priviedol k jednote a priateľstvu s Bohom a neznajúcu ľudskú podstatu akoby k prvotine vždy existujúceho Boha, ktorá rôzne zakúša dobrá. To je prvý dôvod, prečo slávime tento sviatok. Po druhé preto, lebo mnohí sa páčili Bohu, kvôli čnostiam a neboli spomínaní ľuďmi alebo preto, že aj keď u ľudí nenašli slávu, majú veľkú slávu u Boha. Alebo aj preto, lebo mnohí po krste žili v Indii, Egypte, Arábii, Mezopotámii, Frýgii a na mori. Taktiež aj na západe, až po samotné britské ostrovy a jednoducho povedané, na východe i západe. Bolo vhodné vzdávať česť tomuto nespočetnému množstvu, ako aj prijala cirkev zvyk,  pretože od nich všetkých prijíma pomoc, každý, kto sa na zemi páči Bohu. Inak povedané: do budúcnosti uzákonili božskí Otcovia sláviť, prijať a ctiť si sviatok všetkých svätých, pretože vo všetkých, ktorí boli a budú, zjavených aj nezjavených, sa usídlil Svätý Duch a posvätil ich. Po tretie, patrí sa, aby sa, pre svätých oslavovaných osobitne každý deň, zjavne zobral jeden deň, lebo sa usilovali o jedného Krista, a všetci smerovali k čnosti. A tak ako všetci boli ovenčení dôstojnosťou ako služobníci jediného Boha, cirkev ich zostavila, aby naplnila nebo a nás povzbudila, aby sme mali dostatok síl v našom každodennom a mnohotvárnom rovnakom zápase, v ktorom sa snažíme zo všetkých síl. Preto aj, od vekov všetkým svätým, premúdry a vždy spomínaný cisár Lev vybudoval preveľký a prekrásny chrám, ktorý je v Konštantínopole blízko chrámu svätých apoštolov. V skutočnosti ale preto, ako hovoria, aby vyhovel svojej manželke Teofane a nakoniec aj Bohu. A čo preslávne počas nepokojov v kráľovstve urobil; a pretože pripojil svoju vôľu k cirkvi, nenašiel ju (Teodoru) pokorenú svojej vôli, ani chcejúcu jeho múdrosť, ale vraviacu: ako krásna nie je ona, pretože sa pominie s cisárskou túžbou a pokrmom, a náhle pocítila takú túžbu aby jej bol postavený taký veľkolepý chrám aký ešte nebol postavený a osobitne preto aby sa zapáčil Bohu. Vtedy premúdry cisár, spoločnou vôľou celej cirkvi, veľký chrám, ktorý postavil, zasvätil všetkým svätým celej zeme, hovoriac: Ak je Teofana svätá, nech ma účasť  so všetkými svätými. A preto si myslím, že odvtedy sa prijalo sláviť tento sviatok, ako tomu bolo aj predtým a aj bude. Preto je postavený ako posledný zo všetkých sviatkov, pretože všetky sviatky zahŕňa akoby ich obkolesoval. (Synaxár)

Pán povedal svojim učeníkom: Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. (Mt 10, 32)

Jej meno má grécky pôvod a znamená „Boží dar“. Dnešná mučenica Teodózia zvykne nosiť prívlastok aj z Konštantínopolu, zrejme pochádzala z tohoto mesta. Teodózia bola mníškou, keď cisár Lev Izaurský zakázal uctievanie ikon a nariadil zo vstupných brán do cisárskeho paláca zvesiť ikony Ježiša Krista. Teodózia bola jednou z kresťanov, ktorí rozhorčení z nariadenia bránili úradníkom, keď ikony dávali dole. Keď jeden z úradníkov z rebríka spadol a rozpútala sa bitka, cisár proti odporcom nariadenia kruto zakročil. Teodóziu a ďalších kresťanov, ktorí protestovali, zatkli, mučili a sťali. Stalo sa tak v roku 726. Jej telesné pozostatky pochovali v kláštornom chráme v Konštantínopole, ktorý neskôr po nej pomenovali. Z chrámu sa po roku 1453 stala zbrojnica pre loďstvo a od roku 1566 alebo 1574 je z niekdajšieho kláštorného chrámu svätej Teodózie, mešita Gül. Autorom životopisu prepodobnej Teodózie je Konštantín Akropolita (+ okolo 1321) 

Pán povedal: Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať. Počuli ste, že bolo povedané: ,Milovať budeš svojho blížneho a nenávideť svojho nepriateľa.’ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov, žehnajte tým, čo vás preklínajú, dobre robte tým, čo vás nenávidia a modlite sa za tých, čo vás urážajú a prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich priateľov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec. (Mt 5, 42-48)

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Prepodobný Nikita bol v 9. storočí biskupom v bitýnijskom meste Chalcedón. O jeho živote chýbajú presné bibliografické údaje. Počas obrazoboreckých sporov pravdepodobne ako obranca úcty k ikonám podstúpil mučenie. Dnešný svätec je uctievaný len vo východných cirkvách a vďaka tomu, že bránil ikony, priradili mu prívlastok Vyznavač.

Pán povedal: Počuli ste, že predkom bolo povedané: ,Nebudeš krivo prisahať, ale splníš, čo si Pánovi prisahal!’ No ja vám hovorím: Vôbec neprisahajte – ani na nebo, lebo ono je Božím trónom, ani na zem, lebo ona je podnožkou jeho nôh, ani na Jeruzalem, pretože je mestom veľkého Kráľa, ani na svoju hlavu neprisahaj, lebo ani jediný vlas nemôžeš urobiť bielym alebo čiernym. Ale vaša reč nech je ,áno – áno,’ ,nie – nie’. Čo je navyše, pochádza od Zlého. Počuli ste, že bolo povedané: ,Oko za oko a zub za zub!’ No ja vám hovorím, aby ste neodporovali zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. (Mt 5, 33-41)

Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Služobník, ctiteľ“. Podľa legendami opradeného životopisu bol Terapont v treťom storočí biskupom v maloázijskom meste Sardes, ktorého ruiny sa v súčasnosti nachádzajú v blízkosti tureckého mesta Sart. Počas prenasledovania kresťanov podstúpil mučenie, na následky ktorého počas presunu do Ankyry zomrel. 

Pán povedal: Počuli ste, že predkom bolo povedané: ,Nescudzoložíš!’ No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. Ak ťa zvádza na hriech tvoje pravé oko, vylúp ho a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby sa malo celé tvoje telo dostať do pekla. A ak ťa zvádza na hriech tvoja pravá ruka, odtni ju a odhoď od seba, lebo je pre teba lepšie, ak zahynie jeden z tvojich údov, ako keby malo ísť celé tvoje telo do pekla. Ďalej bolo povedané: ,Kto prepustí svoju manželku, nech jej dá priepustný list!’ No ja vám hovorím: Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzoloží. (Mt 5, 27-32)

25. mája si Gréckokatolícka cirkev pripomína udalosť tretieho nájdenia úctyhodnej hlavy svätého proroka, predchodcu a krstiteľa Jána. Podľa tradície sa Jánova hlava nachádzala po druhom nájdení v roku 452 na rozličných miestach. Počas obrazoboreckého sporu v Byzantskej ríši ju znova ukryli na neznámom mieste. K tretiemu nájdeniu hlavy Jána Krstiteľa došlo v roku 850. Podobne ako pri druhom nájdení vzácnu relikviu preniesli slávnostne do Konštantínopolu. 

V tom čase išli za Ježišom veľké zástupy z Galiley a Dekapola, z Jeruzalema, Judey a Zajordánska. Keď videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď si sadol, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: „Blažení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blažení plačúci, lebo oni budú potešení. Blažení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blažení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blažení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blažení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blažení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blažení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blažení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami. Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. (Mt 4,25 - 5,13)

Pondelok po nedeli Päťdesiatnice pamätá Gréckokatolícka cirkev na Svätého Ducha. Vnútorný život Boha, najmä jeho personálna trojjedinosť, sú neprístupné prirodzenému poznaniu človeka. Svätý Duch vo Svätom Písme predstavuje zjavujúcu sa Božiu silu. Avšak jeho pôsobenie necháva jeho vlastnú osobu, viac ako osoby Otca a Syna, v skrytosti. Tak dochádza k tomu, že práve Svätý Duch, ktorý skrze svoje pôsobenie je nám najbližšie, sa zjavuje najmenej „tvárou“ podobnou tej našej, ako je tomu u Otca a Syna, a ukazuje sa iba v množstve neosobných symbolov svojej pôsobnosti. To v sebe ukrýva nebezpečenstvo, že sa Svätý Duch môže chápať iba ako duchovná moc Boha prípadne nanebovstúpeného Krista, a nie ako tretí osobný princíp Boha. Osoba Svätého Ducha, odlišná od Otca a Syna, nachádza svoje prvé vyjadrenie v krstnej formulácii (Mt 28,19). Apoštolské vyznanie viery, ďalšie vyznania viery a rozhodnutia koncilov o Najsvätejšej Trojici, formálne definujú osobu Svätého Ducha. Tretia Božská osoba od vekov vychádza od Otca a Syna ako jedného princípu. Svätý Duch pôsobí v Kristovi a v Cirkvi. Je zdrojom aktívnej lásky, posvätenia, milostí. Prejavy Svätého Ducha siahajú od inšpirácie prorokov a biblického Božieho Slova až k naplneniu spásy vo vzkriesení. Obzvlášť pri narodení Ježiša Krista, pri oduševnení a vedení Cirkvi ako Kristovho tela, počas znovuzrodenia sa Božieho príbuzenstva v krste, pri životodarnom zjednotení s Kristom v Eucharistii, vo sviatosti myropomazania a kňazstva, ako zdroj jednoty veriacich pri liturgickom kulte. To všetko sú prejavy osoby Svätého Ducha.

Pán povedal: Dajte si pozor, aby ste neopovrhli ani jedným z týchto maličkých. Lebo vám hovorím, že ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Čo si myslíte? Keby mal niekto sto oviec a jedna z nich by zablúdila, nenechá tých deväťdesiatdeväť na vrchoch a nepôjde hľadať tú, čo zablúdila? A keď sa mu ju podarí nájsť, veru, hovorím vám: Bude mať z nej väčšiu radosť ako z tých deväťdesiatichdeviatich, čo nezablúdili. Tak ani váš Otec, ktorý je na nebesiach, nechce, aby zahynul čo len jediný z týchto maličkých. Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik. Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.”(Mt 18, 10-20)

V tento deň, na ôsmu nedeľu po Pasche, oslavujeme svätú Päťdesiatnicu, ktorú sme prijali z hebrejských kníh. Pretože tak ako oni svoju Päťdesiatnicu slávia kvôli číslu sedem a tak po uplynutí päťdesiat dní po Pasche prijali Zákon, tak aj my, sláviac po Pasche päťdesiat dní prijímame presvätého Ducha, ktorý je zákonodarcom a sprievodcom vo všetkej pravde. On ukazuje, čo je dobré pred Bohom. Nech je teda známe, že Hebreji mali tri sviatky: Paschu, Päťdesiatnicu a Skynopígiu, čiže Sviatok stánkov. Paschu konali ako spomienku na prechod cez Červené more, Pascha sa totiž prekladá ako prechod. Ak osvetľujeme teda tento sviatok, oslavujeme náš prechod a návrat z temného hriechu znova do raja. Päťdesiatnicu oslavovali, aby si pripomenuli svoje utrpenie v púšti a ako boli cez mnohé utrpenia dovedení do zasľúbenej zeme. Vtedy sa tiež nasýtili plodmi pšenice a vína. Pre nás tento sviatok znamená naše trápenie v nevere i vstup do Cirkvi, veď vtedy sa aj my sýtime telom a krvou (nášho) Vládcu. Niektorí tvrdia, že práve z tohto dôvodu slávia Päťdesiatnicu. Iní, ako vravia, z úcty päťdesiatich dní, počas ktorých sa postil Mojžiš a tak prijal Bohom napísaný Zákon. Taktiež spomínajú aj na obetné teľa, a na iné udalosti, ktoré sa stali, keď Mojžiš vystupoval a zostupoval z hory. Druhí sú tej mienky, že Hebreji pod Päťdesiatnicou myslia sviatok, ktorý je, ako sa vraví, kvôli úcte k číslu sedem: keď ho totiž znásobíme a pripočítame navyše jeden deň, dostaneme číslo päťdesiat. Úcta k číslu sedem u Hebrejov nie je len v otázke dní, ale zasahuje aj roky. Keď sa totiž spoja vytvárajú Jobileon, čo znamená Odpustenie. Každých sedem rokov sa totiž deje to, že nechávajú zem nezasiatu, (všetkému) živému tak darúvajú (v istom zmysle) oddych a kúpených otrokov prepúšťajú. A tretí sviatok je Skynopígia, teda pripomienka na stánky, ktorý sa svätí po zozbieraní úrody, čo je po piatich mesiacoch od sviatku Paschy. Koná sa ako pamiatka dňa, keď Mojžiš kedysi urobil stánok na hore Sinaj, ktorý mu bol zjavený v oblaku, vytvorený prvým rezbárom Beselielom. Aj oni robili stánky a svätili tak sviatok, bývali na poliach a ďakovali Bohu, zbierajúc plody svojich námah. Jeden názor hovorí, že aj Dávid písal žalmy počas tohto sviatku, totiž tie, ktoré majú v nadpise slovo „Lis“. Toto je obraz nášho vzkriesenia z mŕtvych, keď sa rozložia naše telesné stánky a znova sa utvoria, prijmeme potom plody svojich námah a budeme sviatkovať vo večných sieňach. Je potrebné vedieť, že v tento deň Päťdesiatnice zostúpil Svätý Duch na učeníkov. A tak sa svätí otcovia rozhodli rozdeliť sviatky kvôli veľkosti presvätého a životodarného Ducha, je totiž jedným zo svätej Trojice, počiatku života. Hľa, aj my hneď zrána hovoríme, ako prišiel Svätý Duch. 

V posledný, veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.” (Jn 7, 37-52; 8, 12)

Bazilisk bol zajatý za Maximiánovho prenasledovania kresťanov. Mal zostať vo väzení v Amazii až do príchodu nového mestského predstaviteľa. po nejakej dobe mu strážnik dovolil, aby odišiel k svojej rodine. Keď prišiel nový vladár, veľmi sa rozhneval. Strážnika dal zavrieť do tej doby, kým Baziliska nenájdu. Svätca chytili pri jeho rodine. Obuli mu medené topánky s klincami vo vnútri a ruky spolu s hlavou mu dali do klady. Tak ho odviezli do Komanu, kde ho nútili obetovať modlám. Pretože zostal pevný, bol sťatý mečom (22.5.308) a jeho telo malo byť hodené do rieky. Kresťania však mŕtvolu kúpili a pochovali. Neskôr bol v Komane postavený veľkolepý chrám, kam boli prenesené mučeníkove pozostatky.

V tom čase sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil svojim učeníkom a spýtal sa Šimona Petra: „Šimon, syn Jonášov, miluješ ma väčšmi ako títo?” Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.” Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jonášov, miluješ ma?” On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!” Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jonášov, máš ma rád?” Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?”, a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.” Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce! Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.” To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!” Peter sa obrátil a videl, že za nimi ide učeník, ktorého Ježiš miloval, ten, čo sa pri večeri naklonil k jeho hrudi a spýtal sa: „Pane, kto ťa to zradí?” Keď ho teda Peter zazrel, povedal Ježišovi: „Pane, a čo bude s týmto?” Ježiš mu odpovedal: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho? Ty poď za mnou!” A tak sa medzi bratmi rozchýrilo, že ten učeník neumrie. No Ježiš mu nepovedal: „Neumrie,” ale: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, čo teba do toho?” To je ten učeník, ktorý o týchto veciach vydáva svedectvo a toto napísal. A vieme, že jeho svedectvo je pravdivé. Ale Ježiš urobil ešte veľa iného. Keby sa to všetko malo dopodrobna opísať, myslím, ani na celom svete by nebolo dosť miesta na knihy, ktoré by bolo treba napísať.

(Jn 21, 15-25)

Cisár Konštantín Veľký je svätcom, ktorého si dnes pripomína Gréckokatolícka cirkev. Jeho meno má latinský pôvod a znamená „stály, pevný“. Narodil sa okolo roku 285 ako syn Konštancia Chlora a svätej Heleny. Svoju mladosť strávil v Nikomédii na dvore cisára Diokleciána. Po smrti otca v Británii ho roku 306 oddiel vyhlásil za Augusta. O rok neskôr si vzal za manželku cisárovu dcéru Faustu, a tak si udržal vládu na severozápade ríše. Na kresťanskú otázku odpovedal podobne ako jeho otec – umiernenou politikou a sám bol stúpencom pohanského boha slnka, ako to dokazuje aj jeho oslavná reč z roku 310. Tolerančný edikt hlavného cisára Galéria z roku 311 nosí aj jeho meno. Pre rozšírenie svojej moci podnikol Konštantín v roku 312 vojenské ťaženie proti Maxenciovi. Rozhodujúca bitka sa udiala 28. októbra pri Milvijskom moste. Po víťazstve ho v Ríme vítali ako osloboditeľa. V kresťanskej tradícii sa s týmto vojenským ťažením spája Konštantínovo obrátenie ku kresťanskej viere. Podľa rímskeho cirkevného spisovateľa Lactantia, Konštantín dostal pred bitkou v sne napomenutie, aby dal na štíty nebeský znak Boha a nato označil štíty monogramom Krista. Euzébius na základe osobnej správy cisára oznamuje, že Konštantín videl na nebi nad slnkom svetelný kríž s nápisom „Ἐν τούτῳ νίκα“ – v tomto znamení zvíťazíš a v nasledujúci deň dal vyhotoviť zástavu s Kristovým monogramom. Obe správy sa zhodujú vo svojej podstate: jednoduché znamenie kríža bolo Konštantínom pretvorené na Kristov monogram a víťazstvo dosiahol mocou kresťanského Boha. V roku 315 sa tento monogram objavil v podobe strieborného medailónu na cisárovej helme. Do tohto obdobia spadá aj do skaly vytesaný monogram s nápisom „hoc vince“ – v tomto znamení zvíťazíš na stene pod bazilikou sv. Petra. Od konca roku 312 obohatil Konštantín kresťanskú Cirkev rôznymi darmi a privilégiami. Vo februári 313 sa dohodol s Licíniom na nábožensko-politickom programe, ktorý išiel v ústrety kresťanstvu viac, ako Galériov edikt. Proti Donatistom v Afrike zakročil pomocou svojich úradníkov, synodou v Arles (314) a napokon aj vojenským zásahom. Rozličnými zákonmi, ako udelením súdnej právomoci biskupom, sa usiloval o začlenenie Cirkvi do štátu. Licínius , s ktorým v roku 316 viedol vojnu, zasa postupoval od roku 320 voči kresťanom tvrdo. Tak získal Konštantínov posledný boj o univerzálnu moc charakter náboženskej vojny. V roku 324, po víťazstve pri Chrisopolis, ovládol aj východ. Naplnený vierou a túžbou darovať ríši duchovnú jednotu, zaoberal sa sporom o Ária a zvolal v roku 325 prvý všeobecný koncil do Nicey. Na ňom sa usiloval o prijatie jednej podstaty Loga s Otcom vo vyznaní viery a o zosúladenie cirkevných zoskupení so štátnymi provinciami. Konštantín výrazne zasahoval do obsadzovania biskupstiev a do práce synod. Pri zachovaní vtedajšieho poriadku sa zaslúžil o pokresťančenie verejného života, kresťanom poskytol vysoké úrady a svojej novej rezidencii Konštantínopolu daroval kresťanský kult ako životný princíp. Zároveň nezakázal pohanstvo a naďalej ostal Pontifex maximus. Jeho nábožnosť dokazujú početné cirkevné stavby v Trieri, Ríme (Lateránska bazilika, bazilika sv. Petra) a v Jeruzaleme (najmä bazilika Božieho hrobu). V konštantínopolskom chráme Dvanástich apoštolov si pripravil hrobku. Na smrteľnej posteli prijal krst a pochovali ho na jeho prianie v mauzóleu, uprostred pamätných tabulí dvanástich apoštolov. Na východe sa začal uctievať ako apoštolom rovný a na západe sa, najmä v stredoveku, stal vzorom kresťanského vládcu.

Jeho meno má grécky pôvod. Dnešný svätec pochádzal z oblasti dnešného Libanonu a bol lekárom. Po tom, čo ho zadržali v cilicíjskom meste Ankyra, ho mučili a nakoniec popravili. Svätý Tallelaios zomrel v roku 284.

Pán povedal svojim učeníkom: Veru, veru, hovorím vám: Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná. Toto som vám hovoril v obrazoch. No prichádza hodina, keď vám už nebudem hovoriť v obrazoch, ale budem vám o Otcovi hovoriť otvorene. V ten deň budete prosiť v mojom mene. A nevravím vám, že ja budem prosiť Otca za vás. Veď Otec sám vás miluje, lebo vy ste milovali mňa a uverili ste, že som vyšiel od Boha. Vyšiel som od Otca a prišiel som na svet; a zasa opúšťam svet a idem k Otcovi.” Jeho učeníci mu povedali: „Teraz už hovoríš otvorene a nehovoríš v obrazoch. Teraz vieme, že vieš všetko a nepotrebuješ, aby sa ťa dakto spytoval. Preto veríme, že si vyšiel od Boha.” Ježiš im odvetil: „Teraz veríte? Hľa, prichádza hodina, ba už prišla, keď sa rozpŕchnete, každý svojou stranou, a mňa necháte samého. Ale nie som sám, lebo Otec je so mnou. Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj.

Jn 16, 23b-33a

Meno Patrik má latinský pôvod a znamená „urodzený“. Dnešný svätec bol v prvom storočí biskupom v bitýnijskom meste Prusa. S troma ďalšími predstaviteľmi Cirkvi ho uväznili, mučili a popravili. Mučenícku smrť pre Krista podstúpili okolo roku 100.

Pán povedal svojim učeníkom: Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám. Ešte chvíľku a už ma neuvidíte a zasa chvíľku a uvidíte ma, lebo idem k Otcovi.” Niektorí z jeho učeníkov si medzi sebou hovorili: „Čo je to, že nám hovorí: ,Ešte chvíľku a neuvidíte ma a zasa chvíľku a uvidíte ma,’ a: ,Idem k Otcovi’?” Hovorili: „Čo je to, že hovorí: ,Ešte chvíľku’? Nevieme, čo hovorí.” Ježiš spoznal, že sa ho chcú opýtať, a povedal im: „Dohadujete sa medzi sebou o tom, že som povedal: ,Ešte chvíľku a neuvidíte ma a zasa chvíľku a uvidíte ma’? Veru, veru, hovorím vám: Vy budete plakať a nariekať, a svet sa bude radovať. Budete žialiť, ale váš smútok sa premení na radosť. Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek. Aj vy ste teraz smutní; ale zasa vás uvidím a vaše srdce sa bude radovať. A vašu radosť vám nik nevezme. V ten deň sa ma už nebudete na nič opytovať. Veru, veru, hovorím vám: Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. (Jn 16, 15-23)

7. júna nám Gréckokatolícka cirkev pripomína svätého hieromučeníka Teodota Ankyrského. Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „daný Bohom“. Obdobie života svätého Teodota spadá do času prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána. Hoci bol hostinským, stal sa z neho mučeník. Životopisná legenda píše, že bol ženatý a už od mladosti čestný a bohabojný človek. Vraj aj mnoho neveriacich, Židov a pohanov v jeho hostinci našlo cestu k Bohu. Pod zásterou hostinského sa ukrýval vlastne biskup, ktorý ako píše legenda, sa venoval sa chudobným a chorým. Keď sa stal Teoteknus prefektom v Ankyre, počínal si voči kresťanom obzvlášť kruto. Teodot na rozdiel od kresťanov, ktorí utiekli do hôr, ostal v meste a pomáhal kresťanom v núdzi a tajne pochovával zavraždených a popravených. Keď pochoval 7 starších pannien, ktoré utopili v rybníku, začal prefekt pátrať, kto ich pochoval. Teodota po mučení prezradil Polychronius. Vraj sa Teodot vydal mučiteľom sám, aby zachránil tých, ktorí mu pomáhali. Po krutom mučení ho sťali. Teodot Ankyrský zomrel okolo roku 303. Na ikonách sa zvykne zobrazovať s fakľou a mečom, nástrojmi jeho umučenia. casoslov.sk

Pán povedal svojim učeníkom: Prichádza hodina, keď sa každý, kto vás zabije, bude nazdávať, že tým slúži Bohu. A budú to robiť preto, že nepoznali Otca ani mňa. A toto som vám povedal, aby ste si spomenuli, keď príde ich hodina, že som vám to hovoril. Spočiatku som vám o tom nerozprával, lebo som bol s vami. No teraz idem k tomu, ktorý ma poslal, a nik z vás sa ma nepýta: ,Kam ideš?’ Ale srdce vám naplnil smútok, že som vám to povedal. Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Utešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám. A keď príde on, ukáže svetu, čo je hriech, čo spravodlivosť a čo súd. Hriech je, že neveria vo mňa, spravodlivosť, že idem k Otcovi a už ma neuvidíte,a súd, že knieža tohto sveta je už odsúdené. Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy. (Jn 16, 2b-13a)

Meno Andronik má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Meno Júnia má indoeurópsky pôvod a znamená „dievčina“. Andronika a jeho spoločníčku Júniu pozdravuje Pavol v liste Rimanom. Oboch nazýva pokrvnými a spoluväzňami, ktorí sa stali kresťanmi ešte pred Pavlom a boli známymi medzi apoštolmi. Zrejme sa jednalo o židokresťanských putujúcich misionárov. Neskoršie legendami opradené podanie z čias Origena radí oboch dnešných svätcov medzi 72 Ježišových učeníkov a Andronika opisuje ako biskupa v Pannónii  alebo v Španielsku. Rímske Martyrológium dnešných svätcov nespomína.

Pán povedal svojim učeníkom: Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja. A povedal som vám to teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane. Už s vami nebudem veľa hovoriť, lebo prichádza knieža sveta. Nado mnou nemá nijakú moc, ale svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec. Vstaňte, poďme stadiaľto! Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. (Jn 14,27b - 15,7)

Po tom, čo si náš Pán Ježiš Kristus obliekol telo, a prijal náš vzhľad a všetko vykonal (pre našu spásu), a vystúpil k Otcovmu prestolu, chceli svätí dokázať, že bol skutočne Božím synom i človekom a ako zvrchovaný človek sa vzniesol k Bohu a sedí na výsostiach po pravici Božej velebnosti. Takto ho vyhlasoval snem týchto svätých Otcov a vyznával ako spolupodstatného a rovnako uctievaného ako Otec. Po slávnom nanebovstúpení, ustanovili nasledujúci sviatok, ako zhromaždenie toľkých Otcov, ktorí slovom vopred hlásali, že v tele sa vzniesol skutočný Boh a tiež skutočný človek. Tento snem sa konal za cisára Konštantína Veľkého, v dvadsiatom roku jeho vlády, keď prestalo prenasledovanie. On najprv vládol v Ríme, potom ale v slávnom Konštantínopole, pomenovanom podľa neho, ktorý založil. (Snem sa konal) v 5 838-om roku od stvorenia sveta, a odsúdil Ária. Tento Árius sa narodil v Lýbii, prišiel do Alexandrie a keď bol vysvätený za diakona hieromučeníkom Petrom Alexandrijským začal haniť Božieho Syna, o ktorom hovoril, že nebol od vekov, ale pred vekmi získal Božskú dôstojnosť a nazýval ho Božie Slovo a Múdrosť. Podobal sa zlomyseľnému Sabéliovi, ktorý hlásal jednopodstatné a jednoosobné božstvo. Oba prebývali v Otcovi, aj v Synovi aj vo Svätom Duchu. Takto sa rúhajúceho Ária, veľký Peter vylúčil z kňazstva, lebo videl Krista ako dieťa na svätom oltári v roztrhanom rúchu, ktorý mu povedal, že to Árius ho roztrhal. Achillas, ktorý prijal miesto patriarchu v Alexandrii po Petrovi po sľuboch znova prijal Ária, vysvätil ho za kňaza a postavil za učiteľa v Alexandrii. Keď Achillas skončil, stal sa patriarchom Alexander, ktorý našiel Ária ešte viac a horšie sa rúhajúceho. Vylúčil ho z cirkvi a jeho stúpencov zničil, ako hovorí Teodoret, lebo hlásal, že Kristus zmenil prirodzenosť a prijal od Boha telo bez duše a rozumu, čo je neprijateľné. Árius získal mnohých prívržencov, medzi nimi aj Euzébia Nikomedíjskeho, Paulína Tyrského, Euzébia Cézarejského a iných a napadli Alexandra. Alexander po celom svete rozposlal potupy a ničenia oného (Ária) a mnohých vyzval k pomste. Cirkev bola zmetená a mnohým, ktorí chceli prijať kresťanstvo, bolo bránené hádkami v učení. Veľký Konštantín po celom svete (poslal) ľudské povozy a nosičov, aby zhromaždili Otcov do Nicei a potom tam sám prišiel. A všetkým zhromaždeným predsedal a sám si sadol nie na cisárskom tróne ale na obyčajnom stolci. A keď hovorili o Áriovi, všetci, medzi nimi aj on sám, sa zhodli na anatéme, t. j. kliatbe. Božie slovo od svätých Otcov vyznávalo Syna ako spolupodstatného, rovnako uctievaného a bezpočiatočného s Otcom.  Zostavili svätý symbol viery, ktorý zakončili slovami: (veríme) i v Ducha Svätého, ktorý potom doplnil druhý snem. Taktiež tento prvý snem ustanovil, kedy a ako sláviť sviatok Paschy, aby sa neslávil so Židmi, ako sa stalo predtým. Pojednával tiež o dvadsiatich cirkevných pravidlách. Veľký a apoštolom rovný Konštantín, ako posledný schválil a červenými písmenami potvrdil svätý symbol viery. Bol tam prítomných 232 svätých Otcov, kňazov aj diakonov a k tomu 86 mníchov, všetkých spolu 318. Ikona Nedele otcov prvého ekumenického koncilu zobrazuje sv. Konštantína spolu s cirkevnými otcami, ktorí sa zúčastnili na koncile a formulovaním Nicejského Vyznania viery potvrdili jednotu viery. Otcovia sú zobrazení držiac text Kréda, nazývaného tiež Symbol viery.

Pachomios sa narodil v egyptských Tébach pravdepodobne v roku 292 a rodičia mu zabezpečili vynikajúce vzdelanie. Keďže však obidvaja boli pohania, neodovzdali mu to najdôležitejšie - vieru vo vteleného Božieho Syna. Po dovŕšení dvadsiateho roka svojho života vstúpil Pachomios do armády, kde sa prvýkrát stretol s kresťanmi. Svojou starostlivosťou o odvedených vojakov urobili naňho taký hlboký dojem, že sa rozhodol prijať svätý krst. A naozaj, ihneď po návrate z víťaznej bitky, podľa všetkého z bitky svätého cisára Konštantína proti Maxenciovi v roku 312, sa stal kresťanom a odišiel na opustené miesto Šenesit, aby tam viedol prísny asketický život. Keďže však cítil potrebu duchovného otca, obrátil sa na známeho pustovníka Palamona a pod jeho vedením prežil na púšti desať rokov. Pretrpel mnoho pokušení, ale všetky prekonal pomocou modlitby a prísneho pôstu. Po desiatich rokoch započul pri rozvalinách obce Tabennisi hlas, ktorý mu prikázal, aby tam vybudoval obydlie. Po porade s Palamonom dospel k záveru, že hlas pochádza od Boha a začal stavať. Keď Palamon odovzdal svoju dušu Stvoriteľovi, Pachomiovi sa zjavil Boží anjel a odovzdal mu pravidlá spoločného mníšskeho života - vôbec prvé takéhoto druhu, lebo dovtedy žili mnísi osamote, nie v monastieroch. Neskôr sa nimi inšpirovali aj patriarchovia mníšskeho života: svätý Bazil Veľký na Východe a svätý Benedikt na Západe. V tom čase sa pripojil k Pachomiovi jeho starší brat Ján, ktorý tiež spoznal jediného pravého Boha. Keď sa ho pýtal, načo majú stavať toľko obydlí, veď sú iba dvaja, Pachomios mu jednoducho odpovedal, že nasleduje Boží príkaz. Po Jánovej smrti sa k Pachomiovi pridalo veľké množstvo mužov. Všetkých ohromovala pracovitosť ich duchovného otca, ktorý stačil plniť nielen úlohu predstaveného, ale aj všetky bežné mníšske práce: obrábať záhradu, viesť rozhovory s prichádzajúcimi a slúžiť chorým. Pachomios zaviedol jednotný spôsob života. Všetci mnísi museli nosiť rovnaký odev a rovnako sa stravovať. Boli povinní vykonávať stanovené práce pre dobro spoločenstva ako celku, okrem iného prepisovať knihy. Nesmeli vlastniť nijaké peniaze ani čokoľvek prijímať od svojich príbuzných. Museli sa prísne postiť a veľa modliť, ale nadovšetko presne zachovávať mníšske pravidlá. Ich porušovateľov Pachomios rázne trestal až po vylúčenie z monastiera. Veľmi zdôrazňoval nebezpečenstvo posudzovania druhých a za najväčšie zlo považoval pýchu. Neprestajne sa modlil za seba i za svojich bratov, aby im Boh daroval ducha pokory. Keď ho jeden z mníchov prosil, aby mu vyprosil mučenícku smrť, Pachomios mu zdôrazňoval potrebu krotiť svoju pýchu. Mních však neposlúchol a ušiel z kláštora, aby vyhľadal mučeníctvo. Keď však naozaj padol do rúk zločincov, pod hrozbou smrti zaprel svoju vieru a priniesol obetu pohanským bohom. Vtedy sa plný zúfalstva vrátil do kláštora a Pachomios ho prijal, ale prikázal mu prísne pokánie: horlivo sa modliť dňom i nocou, zachovávať prísny pôst a žiť v úplnom mlčaní. Mních to plnil až do svojej smrti. Raz Pachomios povedal svojim učeníkom: “Beda človekovi, ktorý sa nechá uniesť pýchou a zabúda, že je len zemou a popolom." On sám z pokory nikdy neprijal kňazské svätenie. Inokedy sa stalo, že kuchár svojvoľne neuvaril mníchom jedlo, ale namiesto toho uplietol niekoľko rohoží. Pachomios mu prikázal všetky upletené rohože spáliť a päť mesiacov sa postiť o chlebe a vode. Keď prišla za Pachomiom jeho sestra Mária a chcela ho vidieť, odkázal jej, aby nastúpila cestu mníšskeho života. Mária ho poslúchla a čoskoro sa okolo nej zhromaždili viaceré ženy, takže založila monastier s prísnymi Pachomiovými stanovami pod jeho vedením. Počas svojho života založil Pachomios spolu jedenásť monastierov. Zomrel v dôsledku šíriacej sa morovej epidémie pravdepodobne v roku 346.

Mučeník Izidor je svätcom, ktorého si dnes pripomína Gréckokatolícka cirkev. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Dar egyptskej bohyne slnka Isis“. Izidor je mučeníkom z ostrova Chios v Egejskom mori pravdepodobne z čias vlády cisára Diokleciána. Podľa legendami opradeného životopisu sa s flotilou plavil z Alexandrie na ostrov Chios, kde ho za čias cisára Décia v treťom storočí sťali. V šiestom storočí bola na ostrove postavená jemu zasvätená bazilika, v ktorej bolo pochované aj jeho telo. Svätec sa tu tešil mimoriadnej úcte. Jeho pozostatky sa od 12. storočia nachádzajú v bazilike sv. Marka v Benátkach, kde mu v 14. storočí postavili kaplnku. Svätý Izidor je patrónom námorníkov, ostrova Chios a Benátok. casoslov.sk

Pán povedal svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A kam idem, viete, aj cestu poznáte.” Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!” Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa. Keby ste poznali mňa, poznali by ste aj môjho Otca. Už teraz ho poznáte a videli ste ho.” Filip sa ozval: „Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí.” Ježiš mu vravel: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca. Ako môžeš hovoriť: ,Ukáž nám Otca?!’ Neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím sám zo seba, ale Otec, ktorý ostáva vo mne, koná svoje skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. (Jn 14, 1-11a)

Dnes, štvrtok šiesteho týždňa po Pasche, oslavujeme Nanebovstúpenie nášho Pána, boha a Spasiteľa Ježiša Krista. Pred pretrpením strastí prisľúbil učeníkom zoslanie Svätého Ducha, hovoriac: Ja odchádzam, lebo ak neodídem, Utešiteľ k vám nepríde. A znova: Keď príde on, uvedie vás do plnej pravdy. Po svojom zmŕtvychvstaní sa im počas štyridsiatich dní zjavoval, nie spolu, ale osobnou prítomnosťou, jedol s nimi a pil, zvestoval a objasňoval im vzkriesenie. A keď im prisľúbil Božie kráľovstvo, a prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: „O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Svätým Duchom.“ Ako hovorí svätý Epifán Cyperský, Ján pokrstil Bohorodičku, potom Petra a ostatných apoštolov. Prikázal im, aby ostali v Jeruzaleme, aby najprv tam ohlasovali evanjelium a neodchádzali do cudzích miest, pretože tu budú vyzbrojení mocou Ducha a ako nejakí vojaci odtiaľ odídu do boja proti Kristovým nepriateľom. Keď potom nastal čas nanebovstúpenia, vyviedol ich na Olivový vrch, nazývaný tak mnohými kvôli nasadeným olivovníkom, a rozprával sa s nimi. Hovoril im o svojom nepochopiteľnom kráľovstve v budúcom veku. Po tom čo ho prosili, že by ho chceli vidieť, pristúpili k jeho matke a zhromaždeným anjeli, aby kázali na nanebovstúpenie. Keď anjeli videli medzi sebou toho, ktorý sa vzniesol na oblakoch, otvorili nebeské brány jeden druhého sa pýtali, prečo ten, ktorý prišiel, má telo červené od krvi. Vystúpil a zasadol si po pravici Boha, oživil telo a dodal (ľuďom) odvahu, zbožštil to, čím sme my boli zmierení a zrušil dávny rozsudok smrti. Apoštolom, ktorí to videli, anjeli povedali:  „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Ten, ktorého ste videli v tele, Boha Ježiša, on sa znova zjaví v tele, ale nie ako prvýkrát, v úbohosti a skryto, ale s veľkou slávou, s akou ho vidíte sprevádzať od anjelov. Vtedy sa apoštoli vrátili do Jeruzalema z vrchu, ktorá sa volá Olivový a je blízko Jeruzalema, vzdialený 2400 stôp, čo je presne toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu. Toľko stôp prejsť v sobotu bolo ustanovené Mojžišom, pretože  aj Stánok stretávania bol toľko vzdialený od izraelského táboriska. Bolo možné v sobotu prejsť toľko a pokloniť sa a robiť viac, preto sa aj tak nazýva sobotná cesta. Niektorí sa domnievajú, že Pánovo nanebovstúpenie sa udialo v sobotu a preto sa nechceli prehrešiť.  Keď sa apoštoli vrátili, vystúpili do hornej siene, v ktorej sa zdržiavali s myronosičkami, matkou slova a cvičili sa v pôste a modlitbách a očakávali zoslanie Svätého Ducha, ako im bolo prisľúbené. Kriste Bože, ktorý si sa v sláve vzniesol do nebies, zmiluj sa nad nami. Amen.

Blahoslavený Vasiľ Hopko, prešovský svätiaci biskup, sa narodil 21. apríla 1904 v Hrabskom pri Bardejove. Štúdium teológie absolvoval v Prešove a v roku 1929 bol vysvätený na kňaza. Spočiatku  vykonával službu farára v Prahe, neskôr v rokoch 1936 až 1941 sa stal špirituálom v kňazskom seminári v Prešove, kde získal v roku 1940 doktorát. Potom pracoval ako sekretár biskupa, od roku 1947 ako profesor pastorálnej a morálnej teológie. 11. mája 1947 prijal biskupskú vysviacku. Dôsledkom Prešovského soboru z roku 1950 a následnej likvidácie cirkevnej organizácie Gréckokatolíckej cirkvi komunistickou vládou, počas ktorej majetok, cirkevné budovy aj veriaci boli násilne začlenení do pravoslávnej cirkvi – aj biskup Vasiľ osobne pocítil silu štátnej moci. Ocitol sa v domácom väzení, potom ho internovali v kláštore v Báči pri Šamoríne a vo františkánskom kláštore v Hlohovci. V roku 1950 ho zatkli a po ročnom vyšetrovaní ho odsúdili na pätnásť rokov väzenia, dvadsaťtisíc korunový trest, desaťročnú stratu občianskych práv a prepadnutie celého majetku. Do roku 1964 bol vo väzniciach v Bratislave, Ilave, Leopoldove, Prahe, Mírove a vo Valdiciach, v ktorých musel znášať mučenie, okrem iného aj formou bitiek či odopierania jedla. To sa  prejavilo ťažkými psychickými následkami, ktoré neprestali ani po jeho prepustení. Pitva po jeho smrti ukázala, že v tejto dobe mu bol v malých dávkach dlhodobo podávaný jed – arzén. Po prepustení z väzenia v roku 1963 ho umiestnili do Charitného domova v severočeskom Oseku. Počas Pražskej jari v roku 1968 stál biskup Vasiľ Hopko na čele Akačného výboru, ktorému sa podarilo presadiť legalizáciu Gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola zjednotená s Rímom. Odmäk „Pražskej jari“ priniesol uznanie Gréckokatolíckej cirkvi, ale jej majetok a chrámy ostali vo vlastníctve Pravoslávnej cirkvi a len v mnohých prípadoch došlo k spoločnému užívaniu. Až po politických zmenách v roku 1989/1990 došlo k plnej rehabilitácii Gréckokatolíckej cirkvi a k postupnému vráteniu cirkevných budov a majetku. Od júna 1968 vykonával Vasiľ službu svätiaceho biskupa v Prešove. Na následky väzenia zomrel 23. júla v roku 1976 v Prešove. Blahoslavený Ján Pavol II. ho počas svojej pastoračnej cesty na Slovensko v roku 2003 vyhlásil za blahoslaveného. grkatba.sk

Pán povedal: Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo. Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce. Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blažení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blažení. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.” (Lk 12, 32-40)

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „načúvajúci“. Šimon Horlivec sa v Novom zákone spomína iba štyri krát a to v zoznamoch apoštolov v Markovom, Matúšovom a Lukášovom evanjeliu a v Skutkoch apoštolov (Mk 3,18; Mt 10,4; Lk 6,15; Sk 1,13). Prívlastok „Kananejský“ u Marka a Matúša je odvodené od aramejského koreňa „kanə‘án“ a znamená to isté, ako z gréčtiny odvodený prívlastok „zelotés“ – „Horlivec“, ktorým je označovaný u Lukáša a v Skutkoch apoštolov. Pred tým ako sa stal Ježišovým učeníkom, Šimon nebol zákonníkom, ani zapáleným ctiteľom Ježiša, ani náboženským nadšencom, ale patril k nacionalistickej židovskej strane Zelótov. Šimon nie je identický so Šimonom – Jonášovým synom (Mt 16,17), ani Šimonom – Ježišovým príbuzným, resp. Šimonom – jeruzalemským biskupom. Posledný krát sa Šimon Horlivec spomína v úvode Skutkov apoštolov, keď po Pánovom nanebovstúpení zotrvával s ostatnými na modlitbách. Ďalej už o ňom chýbajú overené správy . Pravdepodobne pôsobil ako misionár v židovskej diaspóre, no nie v Malej Ázii, lebo Ján a Papias ho nespomínajú. Podľa legendy pôsobil v Babylónii-Perzii. Avšak tento údaj pochádzajúci zo Skutkov Šimona a Júdu sa skôr vzťahuje na Šimona-Petra. V umení sa Šimon Horlivec znázorňuje na kríži alebo so sekerou. Apoštol V novozákonných spisoch sa stretáme s dvojitou podobou jeho mena. V Matúšovom a Markovom evanjeliu sa nazýva Šimon Kananejský (Mt 10,4; MK 3,18), kým v Lukášovom evanjeliu a Skutkoch apoštolov sa označuje gréckym prímenom "Zelotes" (Lk 6,13; Sk 1,13). Prvý tvar pochádza z aramejského slova "qan´an" a znamená to isté, čo grécke slovo "zelotes", a to - horlivec. Biblickí odborníci sú jednoznačne presvedčení, že tento názov nevyjadruje apoštolovu osobnú vlastnosť, ale jeho niekdajšiu príslušnosť k židovskému nábožensko-nacionalistick ému hnutiu zelótov, čo sa usilovali zvrhnúť cudziu nadvládu a napokon vyvolali proti Rimanom vzburu, ktorá sa skončila pre židovský národ tragicky. Zmienka v Markovom a Matúšovom evanjeliu, že Pán Ježiš bol "brat... Júdov a Šimonov" (Mk 6,3; Mt 13,55) viedla viacerých k náhľadu, že ide o apoštolov Šimona a Júdu, ktorí by takto boli v príbuzenskom vzťahu s Ježišom Kristom i navzájom. Ale novší bádatelia sa stavajú proti takémuto chápaniu. Kým v Júdovom prípade pripúšťajú možnosť, že ide o apoštola a Ježišovho príbuzného v jednej osobe, o Šimonovi, spomínanom v Markovom a Matúšovom evanjeliu, tvrdia, že je to neskorší biskup Simeon, Pánov "brat", ktorý viedol jeruzalemskú cirkev po smrti Jakuba Mladšieho. Ak pripustíme túto možnosť, potom sa apoštol Šimon okrem zoznamov apoštolov nespomína na inom mieste novozákonných spisov. Z toho možno usudzovať, že apoštol Šimon Horlivec nemal nijaké zvláštne úlohy v zbore Dvanástich a že napriek svojmu zelótskemu pôvodu bez výhrad a pripomienok prijal mesiášske ideály Ježiša Krista. 0 účinkovaní sv. Šimona po rozídení apoštolov nemáme nijaké spoľahlivé správy. Na základe niektorých vážnych prameňov historici pripúšťajú možnosť, že hlásal evanjelium v Egypte a Perzii, a že zakončil svoje apoštolské pôsobenie mučeníckou smrťou v Mezopotámii. casoslov.sk ň

„Vy neviete nič. Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ.” Jn 11, 47-57

Keď Kristus hovoril so Židmi, a robil sa rovný Otcovi a povedal skôr ako bol Abrahám, Ja Som, oni zdvihli kamene a chceli ho kameňovať. On odtiaľ odišiel a našiel slepého od narodenia, ktorý nič nevidel a namiesto očí mal jamky. Keď ho Ježiš našiel, jeho učeníci, ktorí počuli o porazenom, ako mu povedal: "Hľa, ozdravel si, už nehreš!"  sa ho spýtali: „Kto zhrešil - on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?“, lebo hriech rodičov sa prejavoval na deťoch. Ježiš povedal: „Majú sa na ňom zjaviť Božie skutky, skrze mňa.“ Keď to povedal, napľul na zem, urobil blato a pomazal mu oči, poslal ho k nádrži Siloe a kázal umyť sa, aby ukázal, že on na počiatku vzal  do rúk hlinu a stvoril človeka. A aby ukázal, že Pánovo oko hľadí na človeka a dodáva mu duševnej sily, nepomazal ho vodou ale slinou. A potom bude zjavné, že toto uzdravenie pochádza zo slín a umytia sa v nádrži. Keď mu kázal umyť sa v nádrži, ukázal, že vyliečenie nepochádza zo zeme a blata. Poslal ho do Siloe, aby mnohí dosvedčili, že dosiahol vyliečenie. Tak urobil aj Kristus, ako Bohom poslaný, keď tam poslal slepého a znova zjavil svetlo. Niektorí sa nazdávajú, keďže Siloe sa vysvetľuje ako poslaný, že slepec bol poslaný Kristom. Keď sa slepý umyl, na vlastné oči videl, nie nejakou nevysloviteľnou silou alebo tajomstvom.  Keď farizeji počuli o preslávnom zázraku, znova boli pohanení, lebo nezachovával sobotu, bola totiž sobota, keď sa stal tento zázrak na slepom. Niektorí z tých, čo tam boli, ho chceli ukrižovať, pretože tvrdili, že nie je od Boha, keďže nezachovával sobotu, iní tvrdili, že je od Boha. Preto sa spýtali slepého, keďže, jeho uzdravil: „Čo hovoríš o ňom ty?“ On vyznal: „Je prorok,“ lebo bol z nich najčestnejší. Jeho rodičia, keďže sa báli, aby neboli vylúčení zo synagógy, povedali, aby sa spýtali jeho, lebo má svoje roky. Oni znova povedali slepému: „Vzdaj Bohu slávu, lebo od neho pochádza uzdravenie a nie od Krista, lebo je hriešny, lebo porušuje sobotu. Ale on chcel ukázať na zázrak a povedal: „Či je Boh, neviem, ale jedno viem, že som bol slepý a teraz vidím. Oni sa ho znova opýtali: „Ako ti otvoril oči?“ On znepokojený povedal, že ak by nebol od Boha, neurobil by taký zázrak. A ako predtým bol vysmiaty a obvinený, že je jeho učeníkom a on znova povedal: „Nikto ešte neotvoril oči slepému od narodenia.“ Lebo aj iní boli uzdravení, ale nikdy nie slepý od narodenia. Oni sa mu vysmiali a vyhnali ho zo synagógy. Po tom ho našiel Kristus a spýtal sa ho: „Ty veríš v Božieho Syna?” On vravel: „A kto je to?” Ježiš mu povedal: „Už si ho videl - a je to ten, čo sa rozpráva s tebou, pretože predtým ho nevidel, lebo bol slepý.” Poklonil sa mu a stal sa jeho učeníkom a ohlasoval dobročinnosť. Toto bolo povedané na výchovu: aj na tomto svete žijú (duchovne) slepí ľudia, ktorí dočasne počas života na zemi, nenachádzajú Krista a prichádzajú ako Židia. (Kristus) prechádzajúc prichádza, pľuje na zem a vytvoriac blato pomazáva ich oči. Prichádza ako kvapka na zem a vteľuje sa od svätej Panny. Potom dáva božský krst, čo je Siloe. Preto kresťania z rôznych národov dôverujú Kristovi, bývajú prenasledovaní, vydávajú svedectvo, a potom sú od neho oslávení. 

Talianski kupci pokladali Mikuláša za veľkého patróna námorníkov a moreplavcov. Po mohamedánskej invázii v Myry (od roku 1034) sa kupci rozhodli telesné ostatky sv. Mikuláša uchrániť pred zneuctením a preto ich preniesli do Bari. Tam boli 9.5. 1087 uložené v chráme sv. Jána Krstiteľa a neskoršie boli prenesené do novovybudovaného chrámu, zasvätenému práve sv. Mikulášovi. Bari je centrom úcty sv. Mikuláša. Pápež Urban II. v roku 1089 ustanovil sviatok prenesenia ostatkov sv. Mikuláša. casoslov.sk

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“. Podľa synoptických evanjelií boli Ján a jeho brat Jakub Starší synmi Zebedeja a Salome z Betsaidy. Obaja boli rybármi na Tiberiadskom jazere. Ich spoločníkmi pri práci boli Šimon a Ondrej. Ježiš ich spoločne povolal za svojich učeníkov. Obaja Zebedejovi synovia, ktorí sa v zoznamoch apoštolov uvádzajú spoločne, sa spolu s Petrom tešili výsadnému postaveniu. Ježiša sprevádzali pri vzkriesení Jairovej dcéry, počas premenenia na hore a aj v Getsemanskej záhrade. Markovo evanjelium nazýva oboch bratov „Boanergés“ – Synovia hromu. V Skutkoch apoštolov účinkuje Ján spoločne s Petrom. Túto tradíciu podčiarkuje aj list Galaťanom, ktorý ich oboch spoločne s Jakubom, Pánovým bratom, označuje ako „stĺpy“. Jánovo evanjelium podstatne rozširuje poznatky o dnešnom svätcovi, apoštolovi Jánovi. Predpokladá sa, že za určením „učeníka, ktorého miloval Ježiš“ a „iným učeníkom“ ukrýva sa Zebedejov syn Ján. Aj tu vystupujú obaja hlavní učeníci Peter a Ján spoločne, i keď sčasti v určitej „konkurencii“, ktorá však nespočíva medzi „Úradom“ a „Duchom“, ale vychádza z ocenenia apoštola Jána. Ján pochádzal zo školy Jána Krstiteľa, bol Ježišovým dôverníkom, stál pod jeho krížom a Ježiš ho uviedol do synovského vzťahu s Máriou. Z konca evanjelia možno usúdiť, že sa Ján dožil vysokého veku. O ďalšom Jánovom pôsobení a živote podávajú správu starokresťanské tradície. Podľa tradície apoštol Ján pôsobil v Efeze, za čias cisára Domiciána ho poslali do vyhnanstva na ostrov Patmos, kde napísal knihu Zjavenia. Odtiaľ sa potom vrátil do Efezu a tu napísal evanjelium. Ako veľmi starý, za čias cisára Trajána, zomrel. Jánov prívlastok „Teológ“ sa datuje až od 4. storočia. Začiatok úcty k apoštolovi Jánovi sa spája s kultom pri jeho hrobe v Efeze. Dnešný deň je spomienkou na každoročnú púť k jeho hrobu. casoslov.sk

Pán povedal Židom, ktorí k nemu prišli: Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno.” Židia znova zdvihli kamene a chceli ho kameňovať. Ježiš im povedal: „Ukázal som vám veľa dobrých skutkov od môjho Otca. Pre ktorý z nich ma kameňujete?!” Židia mu odpovedali: „Nekameňujeme ťa za dobrý skutok, ale za rúhanie, preto, že hoci si človek, robíš sa Bohom.” Ježiš im vravel: „A nie je napísané vo vašom zákone: ,Ja som povedal: Ste bohmi’? Nuž ak nazval bohmi tých, ktorým bolo dané Božie slovo a Písmo nemožno zrušiť! , prečo vy hovoríte tomu, ktorého Otec posvätil a poslal na svet: ,Rúhaš sa’ za to, že som povedal: Som Boží Syn?! Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi. Ale ak ich konám, keď už nechcete veriť mne, verte tým skutkom, aby ste poznali a verili, že vo mne je Otec a ja v Otcovi!” (Jn 10, 27-38)

Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „osočovateľ“.Jób je hlavnou postavou rovnomennej knihy Starého zákona. Aj napriek poeticko-vzdelávaciemu charakteru knihy, ktorý je podobný s Ježišovými podobenstvami, je historicita Jóba pravdepodobná. Jóba, bez zreteľa na rovnomennú knihu, chváli Ezechiel (14,14-20) ako muža spravodlivévo a ako vzor trpezlivosti (Tob 2,12-15; Jak 5,11). Jób nebol Izraelitom. Žil okolo roku 2000 až 1500 pred Kristom. Krajina pôvodu Us (Jób 1,1; Nár 4,21), zaradenie medzi synov Východu (Jób 1,3) a vykreslené sociologické pomery, ukazujú na priestor juhovýchodne od Mŕtveho mora v čase patriarchov. Jóbova bezúhonnosť a to, že sa osvedčil pri pohromách boli v Izraeli zrejme známe a aj oceňované. Jeho tradícia sa musela v Izraeli zakoreniť už veľmi skoro, pretože v neskorších dobách bolo ťažko mysliteľné, aby Židia uznali vzorné správanie nejakého pohana.1 Kniha Jób sa usiluje riešiť záhadnú otázku, prečo trpí spravodlivý človek a ako sa má voči dobrému a svätému Bohu správať človek postihnutý telesným alebo duševným utrpením, chorobou, nešťastím a pod. Táto téma sa v knihe rozoberá umeleckým spôsobom vo forme dialógov trpiaceho Jóba s jeho tromi priateľmi Elífazom, Bildadom a Sófarom o záhade utrpenia a o príčinách všetkého zla, ktoré Jóba stihlo. Podľa názoru starého semitského sveta, ktorého predstaviteľmi sú Jóbovi priatelia, utrpenie a nešťastie sú vždy trestom za hriechy. Proti tomuto vtedy všeobecnému presvedčeniu sa Jób vzpiera a vyhlasuje, že nie je hriešny, takže jeho nešťastie nemožno vysvetliť na základe tézy, že utrpenie je trestom za hriechy. Vo svojej sebaobrane sa Jób búri a stavia sa dokonca aj proti samému Bohu (porov. 32,2). Do dramatického priebehu diskusie zasahuje Elíhu a pripomína, že utrpenie má za cieľ nielen potrestať, ale aj vnútorne očistiť človeka, pričom skúša jeho čnosť a zdokonaľuje ho. Na druhej strane však Elíhu upozorňuje Jóba, že pri svojej sebaobrane prekročil správnu mieru svojou prílišnou sebadôverou. Zdôrazňuje tiež dôležitosť Božej bázne, ako aj to, že Božia prozreteľnosť riadi všetko dobre, i keď sú jej plány nevyspytateľné. Spor ukončuje sám Boh, ktorý vo svojej reči poukazuje na divy svojej všemohúcnosti, ako sa javia v prírode, a zároveň pripomína, že človek má byť skromný vo svojich úsudkoch, aj keď mu treba zdanlivo nezaslúžene trpieť. O odmene v budúcom svete niet v Knihe nijakej zmienky. Pre svoju jedinečnú literárnu formu, ako aj pre vždy aktuálnu tému o mučivom probléme ľudského života a utrpenia, patrí Kniha Jób k nájvýznamnejším dielam nielen starozákonného sapienciálneho písomníctva, ale svetovej literatúry vôbec. grkatba.sk

Pán povedal Židom, ktorí k nemu prišli: „Súdiť som prišiel na tento svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.” Začuli to niektorí farizeji, čo boli pri ňom, a povedali mu: „Sme azda aj my slepí?!” Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: ,Vidíme.’ A tak váš hriech ostáva. Veru, veru, hovorím vám: Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou, je pastier oviec. Tomu vrátnik otvára a ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene a vyvádza ich. Keď ich všetky vyženie, kráča pred nimi a ovce idú za ním, lebo poznajú jeho hlas. Za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú.” Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať. Preto im Ježiš znova vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Ja som brána k ovciam. Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. (Jn 9,39 - 10,9)

Bola dcérou macedónskeho kniežaťa. Od jedného zo žiakov sv. apoštola Pavla (29.6) prijala kresťanstvo. Čoskoro obrátila ku Kristovi aj svojich súrodencov. Irena zložila sľub panenstva. Jej otec Licinius najprv prijímal názory svojej dcéry, ale neskoršie ju nútil, aby obetovala modlám. Pretože odmietla, hodil ju pod kopytá divých koní. Kone dievčaťu neublížili, ale vrhli sa na jej otca. Len Irenina modlitba ho zachránila od smrti. Po tomto zázraku uveril aj Licinius. A Irena hlásala Krista v rôzných mestách, kde ju často mučili. Mučenie bolo doprevádzané mnohými zázrakmi, pre ktoré sa obrátili mnohí pohania. Nakoniec v Solúne bola Irena upálená. Jej pozostatky boli prenesené do Carihradu, kde na jej počesť bolo postavených niekoľko veľkolepých chrámov. Zdroj: Čížek, A.: Synaxár životy svätých. casoslov.sk

V tom čase, keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľký zástup, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?” Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí. Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.” Jeden z jeho učeníkov, Andrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých?” Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!” Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc. Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli. Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!” Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov. Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.” (Jn 6, 5-14)

Jej meno má grécky pôvod a znamená „morská“. Legendárna panna a mučenica pochádzala z Tarzu. Podľa legendy, ktorá vznikla pravdepodobne kompiláciou životopisov Pelágie z Antiochie a Pelágie z Jeruzalema, bola Pelágia zasnúbená so synom cisára Diokleciána. Po tom, čo ju pokrstil biskup, opustila svojho ženícha a ten spáchal samovraždu. Dioklecián si dal Pelágiu predvolať a očarený je krásou veľmi po nej zatúžil. Keď ho Pelágia odmietla, hodili ju do rozžeravenej bronzovej sochy býka, kde skonala. casoslov.sk

Pán povedal Židom, ktorí k nemu prišli: Veru, veru, hovorím vám: Kto zachová moje slovo, neuvidí smrť naveky.” Židia mu povedali: „Teraz už vieme, že si posadnutý zlým duchom. Abrahám zomrel, aj proroci, a ty hovoríš: ,Kto zachová moje slovo, neokúsi smrť naveky.’ Si azda väčší ako náš otec Abrahám, ktorý zomrel? Aj proroci pomreli. Kýmže sa robíš?”Ježiš odpovedal: „Ak sa oslavujem ja sám, moja sláva nestojí za nič. Ale oslavuje ma môj Otec, o ktorom vy hovoríte: ,On je náš Boh,’ a nepoznáte ho. Ale ja ho poznám. A keby som povedal: Nepoznám ho, bol by som luhár ako vy. Ale ja ho poznám a jeho slovo zachovávam. Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl a zaradoval sa.” Židia mu vraveli: „Ešte nemáš ani päťdesiat rokov a videl si Abraháma?” Ježiš im povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som.” Na to zdvihli kamene a chceli ich hádzať do neho, ale Ježiš sa skryl a vyšiel z chrámu. (Jn 8, 51-59)